Dnes je streda, 20.september 2017, meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Pre svoje mesto vytvoril nesmrteľnú krásu

august 18, 2017 - 10:17
Historická budova Slovenského národného divadla dodnes láka návštevníkov svojou krásou. Jej neoddeliteľnou súčasťou je aj nádherná Ganymedova fontána, ktorú vytvoril bratislavský rodák Viktor Tilgner.

Historická budova Slovenského národného divadla dodnes láka návštevníkov svojou krásou. Jej neoddeliteľnou súčasťou je aj nádherná Ganymedova fontána, ktorú vytvoril bratislavský rodák Viktor Tilgner.

bratislava_fontana_opera_snd.jpg

Foto: 
Ivan Medveď

Denne okolo nej prechádzajú tisíce ľudí, no len málokto si uvedomí, že minulý rok sme si pripomenuli 130. výročie vzniku divadla a zároveň ubehlo aj 120 od smrti autora fontány Viktora Tignera. Akoby boli osudom navzájom prepojení.

Geniálny umelec

Sochár Viktor Tilgner bol už dvojnásobným držiteľom Rytierskeho kríža, vysokého vyznamenania od cisára Františka Jozefa, v ateliéri mu svietila zlatá medaila zo svetovej výstavy vo Viedni, keď dostal prekvapujúci list s pozvánkou. Pripomenul mu čosi dávne, už takmer zabudnuté. ,,Vážený pán profesor výtvarnej akadémie, ako najvýznamnejšieho viedenského sochára Vás úctivo pozývame podieľať sa na skrášľovaní Vášho rodného mesta Prešporku.” Podpísaný bol jemu neznámy archivár Ján Batka. V meste na krásnom Dunaji sa v roku 1844 narodil. Také pozvanie sa predsa neodmieta. Mal dva roky, keď jeho otca Karola Tilgnera, cisársko-kráľovského kapitána, prevelili do Viedne, kde Viktor vyštudoval na výtvarnej akadémii a úspešne aj promoval. Prvý raz sa teda po tridsiatich siedmich rokoch vybral do rodného mesta. Vysvitlo, že Batka je nielen zapáleným historikom, ale aj vynikajúcim klaviristom. Od prvej chvíle si boli sympatickí. Priviedol ho na veľké námestie pri Dunaji. Bolo bez pamätníkov a sôch, len vpredu sa dvíhala budova divadla. Jeho nový priateľ rozhodil naširoko ruky: ,,Toto najväčšie, no zatiaľ trochu zanedbané námestie chceme skrášliť. Ako prvá by sa tu mala zaskvieť socha tunajšieho rodáka, známeho skladateľa Hammela. Budeme radi, ak ju vytvoríte.” Svetaznalý sochár ho trochu schladil: ,,Vec treba najskôr dobre pripraviť, zorganizovať…” Dohodli sa teda, že na začiatok on usporiada v meste výstavu, dopraví sem už niekoľko hotových diel.

tilgner.jpg

Foto: 
Ivan Medveď


Diváci boli nadšení
Medzi sochárom a archivárom sa rozprúdila horúca poštová linka a umelec bol každú chvílu vo svojom rodnom meste. Ešte v tom istom roku 1883 priviezol sochu skladateľa Hummela, ktorú odhalil na veľkom námestí kúsok od Dunaja. Viktor Tilgner sledoval s veľkým záujmom najmä stavbu divadla. Popri iných umelcoch aj on rád prispel k skrášleniu divadelnej fasády. Keď divadlo v roku 1886 slávnostne otvorili, sedel v prvom rade medzi čestnými hosťami. Bolo to v čase tuhej maďarizácie, slovenské hry sa v ňom preto neuvádzali. Až po roku 1918 vzniklo v historickej budove Slovenské národné divadlo a ostalo obľúbeným miestom milovníkov umenia, tak, ako za čias monarchie.

Nebeský čašník
Na námestí, kúsok od Dunaja, stálo už vtedy niekoľko pekných budov - najmä Plálffyho palác - dnes Vysoká škola muzických umení, nový stánok umenia si však žiadal nejako ozvláštniť. Vlastné banky boli vždy žičlivejšie ako cudzie… Aj v Prvej bratislavskej sporiteľni prišli s návrhom financovať výstavbu fontány pred novým divadlom a po porade múdrych hláv padlo Tilgnerovo meno. Dva roky po otvorení divadla bol s dielom hotový. Keď ho majstri začali skladať, okolidúci si obzerali množstvo väčších i menších sošiel a dohadovali sa, čo z tej kokpy vznikne. Fontána, nazývaná Ganymedova stojí pred divadlom dodnes, v lete osviežuje Bratislavčanov i turistov.

Tilgner pri nej použil svoj obľúbený novobarokový štýl - zaujímavú kompozíciu a veľa detailov. Na ceste po Taliansku, s priateľom, umelcom Hansom Makartom, si zamiloval antické umenie a vo fontáne príťažlivo spojil antické umenie so súčasnosťou. Na jej vrchole tróni pekný chlapec na krídlach orla - je to bájny Ganymedes, ktorý sa v súťaži o mládeneckú krásu najviac páčil všetkým obyvateľom Olymou. Pohotový boh Zeus sa premenil na Orla a krásavca uniesol do svojho sídla na Olympe, aby mu tam nalieval do čaše lahodný nektár. Na okraji hornej nádrže fontány chrlia vodu žaby, raky, korytnačky, na pilieri sa malé pozemské deti hrajú s dunajskými rybami. Sochár bol nielen pracovitý, ale aj vzdelaný muž.

Príležitosť pre jeho talent sa naskytla, keď začali vo Viedni stavať hlavnú dopravnú tepnu - známu Ringstrasse. Niet na nej významnej budovy, ktorú by neskrášlil svetovými velikánmi: Kunsthistorické i Prírodovedné múzeum, radnica, parlament i Burgtheater sa svorne delia o jeho sochy Archimeda, Homéra, Humboldta, Newtona či Limného a Moliéra, Shakespeara, Goetheho, Schillera a Grillparzera. Aj cisárska rodina si poskladala za česť objednať u neho portréty. Rád modeloval aj herečky - Frederiku Kronauovú a najmä slávnu tragédku Charlottu Wolterovú. Za jej portrét získal len vo veku dvadsaťdeväť rokov na svetovej výstave vo Viedni zlatú medailu. V citoch bol zdržanlivý. Nevie sa, či bol do niektorej z tých dám zaľúbený. Neúnavný umelec zomrel na zlyhanie srdca v apríli, roku 1896 - pri modelovaní jednej zo svojich najkrajších sôch - slávneho skladateľa Mozarta.

- - Inzercia - -