Dnes je sobota, 18.november 2017, meniny má: Eugen
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Keď staré múry prevravia

august 25, 2017 - 11:40
Z priestorov Starej radnice, sídla múzea mesta Bratislavy, vyžaruje zvlíštne čaro. Na niekoľkých štvorcových metroch ponúka stáročný príbeh mesta na Dunaji, ktorý je taký pútavý, že riaditeľstvo tejto inštitúcie PhDr. Peter Hyross ho veľmi rád podáva ďalej. Je to totiž príbeh nás všetkých.

O čom vzácne artefakty hovoria?

O bohatých a často veľmi pohnutých osudoch mnohých generácií otvorených, slobodomyseľných ľudí, ktorí vytvárali dejiny tohto regiónu. Pre Bratislavu je obzvlášť charakteristický duch demokracie a tolerancie, hlboko zakorenený už od stredoveku. Počnúc richtárom Jakubom od 13. storočia si ľudia slobodne volili svojich zástupcov, mešťanostov. Tolerancia vyplývala z multikultúrneho charakteru mesta. Dejiny Bratislavy vytvárali mnohé národy a príslušníci mnohých náboženstiev, ktorí vždy dokázali nájsť spoločnú reč. Na jej námestiach sa striedala slovenčina, nemčina a maďarčina. Popri silných katolíckych inštitútoch tu bolo aj centrum evanjelikov, ktorí tu vytvorili jednu z bášt hnutia za svojbytnosť národa a nesmieme zabúdať ani na významný židovský prvok, reprezentovaný hlavne Chatamom Soferom, uznávaným náboženským mysliteľom 19. storočia. Povestný demokratický duch Bratislavy teda nie je len mýtus. Podložený je aj mnohými muzeálnymi zbierkami (zachovali sa napríklad viacjazyčné orientačné tabule, ktoré v minulosti nikdy nechýbali na jej nárožiach) alebo aj dobovou tlačou, uloženou v zbierkach múzea či viacerými drobnými predmetmi dennej potreby.

Čo všetko sa ukrýva v príbehu mesta?

Nájdeme v ňom dôstojnosť, vznešenosť, slávu či odvahu, ktorou museli obyvatelia veľakrát odolávať nepriateľským vojskám. Z Michalskej brány obrancovia mesta čelili útokom husitských vojsk, videli blížiace sa vojská Napoleona, a samozrejme, boli tu aj tragické dejinné udalosti 20. storočia, ktoré svojimi dvoma vojnami Bratislavu veľmi poznačili. V múzeu máme veľmi vzácnu expozíciu zbraní z rôznych historických období, od stredovekých mečov až po novodobé. Vojny však určite neboli tým najvýraznejším prvkom, ktorý formoval mesto. Najväčšej pozornosti sa Bratislava tešila v čase, keď sa stala kornovačným mestom Uhorského kráľovstva. Počnúc 16. storočím a korunováciou Maximiliána až po 19. storočie, keď v Dóme sv. Marina zaznelo slávnostné Te deum pre Ferdinanda V. Táto kapitola našej histórie je mimoriadne dôležitá, a to nie len pre Bratislavčanom, ale aj pre celé Slovensko. Rúca nesprávny mýtus o tom, že sme boli národom poddaných. Nie je to pravda. Dejiny Uhorska boli aj našimi dejinami a my sme boli ich dôležitou súčasťou. Mali by sme sa nad tým zamyslieť a začať inak chápať význam našej národnej histórie.

Ako riaditeľ múzea ste tu v podstate domácim pánom. Do ktorých priestorov zavítate najradšej, ktoré vás najviac oslovujú?

Ťažko označiť jednu konkrétnu expozíciu. Každá má svoje čaro a jedinečnú atmosféru, v ktorej je zakódovaný génius loci meta, vynárajúci sa z každého predmetu. Radná sieň, v ktorej zasadali stredovekí richtári a mestská rada, má v sebe doposiaľ ukrytú dávnu dôstojnosť a spolu so zažltnutými dokumentmi hovorí o problémoch, ale i úspechoch vedenia mesta. Zvláštne pocity má človek pri pohľade na predmety, ktoré dokumentujú stredovekú justíciu. Klietka hanby, mučiace nástroje. Nevyhnete sa myšlienke popravy, tresty, učenie, keďže Bratislava mala slávnne právo meča, teda privilégium súdiť. Človek sa vo svojej podstate len málo mení. Rovnako ako dnes tisícky ľudí sledujú správy plné krvavých udalostí a tragédií, tak aj dávni ctihodní mešťania sa v zástupoch chodili pozerať na majstra kata, ktorý svojou sekerou stíhal hlavy odsúdencov. Krv a nešťastie druhých je asi pútavé v každom čase. Osobne mám najradšej reprezentačné sály Apponyiho paláca, rád sa pozerám na portréty ľudí, ktorí tu kedysi žili a tvorili dejiny. Myslím na ľudí, ktorí tu reálne žili, snívali, pracovali a vytvárali tak našu súčasnosť. Máme tu vystavené predmety, aké sa vtedy  používali, šaty, aké sa obliekali a ktoré dodnes hovoria o ich každodennom živote. Preto nemožno súhlasiť s tými, ktorí hovoria, že múzeá sú plné mŕtvych či mlčiacich vecí. To určite nie je pravda. Je to veľmi živý priestor a tomu, kto vie načúvať, porozpráva množstvo zaujímavých príbehov a objasní veľa zaujímavých súvislostí, ktoré spoluvytvárajú našu jedinečnú identitu.

Teraz sa vás opýtam ako manažéra múzea. ktoré zo zbierok považujete za najvzácnejšie?
Tak to je naozaj veľmi zložitá otázka a odpoveď na ňu asi nikdy nebude celkom jednoznačná. Je tu nádherná zbierka dobového nábytku, sklo, porcelán, keramika, historické hodiny, zbierka zbraní, strelecké terče, archeologické nálezy, predmety každodenného používania. Všetko sú to zbierky nevýčisliteľných hodnôt. Súdnoznaleckým posudkom by sme možno dokázali určiť ich cenu vyjadrenú v eurách, ale tá by určite nezodpovedala skutočnej hodnote. Všetky tieto starobylé zbierky, ktoré sú uložené v našom múzeu, majú pre nás nevýčisliteľnú cenu. Ich strata by neznamenala len materiálnu škodu, bola by to predovšetkým strata časti našej vlastnej identity. Len na ilustráciu. Keď vyjdete z brán múzea a prejdete sa po historickom jadre Bratislavy, teda toho torza, čo z neho zostalo, zistíte, akú škodu dokážu napáchať tí, ktorí zmenili tvár starobylých uličiek a nároží. Zničili časť našej histórie, čosi, čo charakterizovalo naše mesto ležiace na hranici troch štátov a vzali mu časť jeho jedinečnosti. Možno by sa takýmto nežiadúcim javom dalo v budúcnosti zabrániť aj tým, že by sa ľudia viac zaujímali o históriu, múzeá a hodnoty, ktoré uchovávajú.

- - Inzercia - -