Dnes je streda, 19.december 2018, meniny má: Judita
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

PETER LIPA: Kamarátom som závidel otcov

december 04, 2018 - 10:09
Keď sa povie meno PETER LIPA, prívlastok džez k nemu ide už akosi automaticky, samozrejme. Avšak nie je to džez, na ktorý prišla reč. Aj keď o ňom dokáže hovoriť nanajvýš pútavo a oduševnene, rovnako zaujímavé je počúvať o spomienkach na vojnou pohnuté detstvo, o milujúcej matke, jeho štyroch deťoch, ale aj o osobných postojoch a filozofii.

Začnime témou, o ktorej by ste sám chceli začať hovoriť. Máte niečo, čo vám dušu kvári a novinárom zatiaľ nenapadlo spýtať sa vás na to?

Nemám také kvárenie, o ktoré by som sa potreboval podeliť s verejnosťou. Rozhovor by predsa nemal byť ventilom mojich problémov.

Nemala som ani tak na mysli problém, možno skôr vašu reflexiu, vnútorný pocit z aktuálnej doby, vášho aktuálneho života...

Súčasnú situáciu na Slovensku vnímam ako veľmi dobrú, mám pocit, že kráčame dopredu a sme na dobrej ceste, ten ťah na bránu je veľmi zaujímavý. Uvedomujem si to najmä, keď vidím, ako sa ostatné krajiny trápia a sú na tom oveľa horšie ako my. No ale ja predsa len žijem v hudbe, viac sa zaujímam o hudbu, žijem a rozmýšľam v užších súvislostiach, snažím sa uspieť s hudbou tak, aby som sa ňou mohol ďalej živiť a mať z toho radosť.

Od nátury ste skôr optimista či realista?

Asi realista.

Tým nadväzujem na to, čo ste povedali o trápení iných, slovenské trápenie je znesiteľnejšie?

Samozrejme, prichádzajú aj smutné chvíle a situácie, sú súčasťou života, ale máme mier. Hoci stále zvádzame boj o demokraciu.

A o čo bojujete vy, na svojom osobnom fronte?

Stále o to isté. O hudbu. Tá ma absolútne napĺňa a v nej sa realizujem. Ostatné veci sú podružné. Čím viac priestoru pre môj milovaný džez vytvorím, tým viac priestoru sa ujde aj mne. Tak som to robil celý život. Pochopil som, že nestačí niekam prísť a hrať, ale že je potrebné urobiť aj niečo navyše, rozšíriť priestor hudbe, aby ju vnímalo čím ďalej, tým viac ľudí. Mojím cieľom je, aby vo všetkých okresných mestách a možno aj menších mestách bol aspoň jeden džezový koncert do roka. Zatiaľ to tak nie je, niektoré mestá džez ešte neprivítali.

Čím to podľa vás je, že džez je žáner, ktorý buď milujete alebo nemusíte. Neexistuje v ňom nejaká stredná cesta.

Na to vám poviem jeden príklad. Jeden môj kamarát raz pred koncertom rozkladal nástroje, keď ho zastavila jedna pani a nadšená mu hovorila, ako sa teší na koncert. Vraj miluje hudbu, každú, ktorá sa hrá naživo a už sa nevie dočkať. Spýtala sa ho, čo budú hrať, odpovedal, že džez. A tak ten nemám rada, povedala. Jednoducho, ľudia sa ho boja.

Prečo?

Ťažko povedať, pritom džez má toľko podôb, toľko žánrov, toľko spojitostí s tým, čo sa deje okolo nás, že sa ho netreba báť. Je to taká istá hudba ako každá iná, jednoducho, treba sa nechať unášať a vnímať hudbu ako radosť zo života, ako prostriedok, ktorý v nás má vyvolať nejaké pocity.

Hovorí sa, že každý umelec úprimne nenávidí dielo, ktoré ho preslávilo. U spevákov je to asi hit. Máte taký, ktorý „nemusíte“?

To je dvojsečná zbraň. Všetci chcú mať hity, lebo hit je to, čo je základným DNA znakom interpreta, ktorý ho preslávil a potom ho spieva celý život. Čiže nenávidieť ho človek časom môže, keď ho musí každý večer spievať, ale na druhej strane stojí vždy túžba mať ďalší nový hit a po ňom ďalší. Na tom je svet hudby založený.

Ako to vidíte s džezom slovenským v treťom tisícročí?

Veľmi dobre. Máme veľa dobrých mladých hudobníkov, ktorí chcú hrať, ktorí chodia študovať do sveta a vracajú sa domov, robia festivaly, koncerty, spolupracujú s kolegami zo zahraničia... Dnes sú obrovské možnosti. Slovenský džez je životaschopný a je oň záujem.

Máte za sebou jubilejný rok, čo všetko sa počas neho udialo?

Áno, oslávil som 75 rokov, mal som veľký koncert v Istropolise a tak isto veľký koncert na Bratislavských jazzových dňoch. Ale paralelne som pracoval na dvoch nových cédečkách. Jedno uzrie sveta 3. decembra, rozhodol som sa, že nahrám originál slovenské evergreeny, staré slovenské pesničky, ktoré poznajú len pamätníci. No a zároveň som nahral a ešte dokončujem nahrávanie ďalších mojich nových pesničiek, a tie by mali vyjsť začiatkom budúceho roka.

Odchádzajú vôbec džezmeni do dôchodku? Ak áno, kedy?

Nie. Umelci principiálne do dôchodku neodchádzajú. Viete si predstaviť maliara na dôchodku? U nás je to spojené so zdravím. Kým sme na tom fyzicky a zdravotne dobre, robíme ďalej. Nepomýšľame na to, že by sme skončili. A to je aj môj prípad, hoci niektoré moje „súčiastky“ sú už dobre ojazdené, niektoré časti na mne by bolo treba opraviť či vymeniť (smiech), zatiaľ sa snažím udržať sa vo forme.

Napriek tomu, okrem aktívneho spievania organizujete aj Bratislavské jazzové dni, okolo ktorých je množstvo práce, ktorú si bežný divák neuvedomuje. Neuvažovali ste nad tým, že by ste spomalili?

Neuvažujem nad tým tak principiálne a logicky, pretože mi na nich veľmi záleží. Som dramaturgom a spolumajiteľom značky, hlavnú organizačnú prácu dnes už zastrešuje agentúra. No a v rámci BJD pracujem aj s mojou dcérou Katkou, ktorá je hlavná produkčná, takže z tej náročnej každodennej práce som už vynechaný. Starám sa o najmä o spoločenské uznanie festivalu, zahraničné kontakty či styk so sponzormi...

Aké je to spolupracovať s dcérou, odovzdávať jej svoje poznatky?

Mám s tým veľmi dobré skúsenosti, dokonca aj zo spolupráce so synom Petrom, ktorý hrá pätnásť rokov v mojej kapele. Peter je ženatý, má päťročného syna Petra, teda už mám aj vnuka. No to, že spolupracujem s deťmi, sa neudialo mojím pričinením, Katka dlhé roky v rámci BDJ pôsobila ako guide, chválili si ju, čo sa mi veľmi dobre počúvalo a som rád, že to tak je naďalej.

Ešte sme nespomenuli dvoch synov Michala a Pavla.

Michal je filmový strihač. Myslím, že je na veľmi dobrej ceste, robí dokumenty, reklamy, videoklipy... No a najmladší Pavol študuje sochárstvo v Plzni. 

Takže všetci ostali v umení.

Áno, každý z nich je umelecky orientovaný, nemáme doma žiadneho ekonóma (smiech).

Keď sa povie Peter Lipa, automaticky to vo mne evokuje Milana Lasicu a jeho texty.

Ak máte túto spojitosť, je to pre mňa pocta a pochvala. V jednej časti nášho živobytia sme sa stali partnermi. U mňa je text piesne úplne prvoradý a najdôležitejší. Len na texte postavím hudbu. Fakt, že sa Milan v jednej chvíli rozhodol, že mi bude dávať texty, aj že ich bolo toľko, že som bol schopný nahrať celé cédečko, potom druhé a ešte ďalšie pesničky, považujem za veľké šťastie v živote.

Keď som si o vás študovala informácie, s prekvapením som zistila, že ste študovali architektúru.

Áno, stavarinu na stavebnej fakulte. Prvé tri ročníky sme boli spolu aj s architektami a potom sa to delilo na špecializácie, ja som skončil ekonomiku a organizáciu stavebnej výroby. Takže nie som architekt, žiaľbohu, lebo architektúru milujem a obdivujem.

Skúsme teraz na chvíľu zabudnúť, že existuje hudba. Čo okrem nej tvorí váš vesmír?

Čím som starší, tým viac si uvedomujem, aké je šťastie, keď človek môže robiť to, čo ho baví a čo má rád. Je to pre neho veľmi dobrý základ do života. Všetky tie ostatné veci skôr zapadnú do seba a robia život zaujímavejším a všetko ide hladšie. Môj vesmír sú moje deti, sú pre mňa svätosť. Okrem toho rád cestujem, čítam knižky, chodím do kina, rád oddychujem na našej chate za Bratislavou, deti mi do nej darovali pingpongový stôl, rád si zahrám pingpong, rád plávam, prechádzam sa, stretávam s priateľmi. Asi ako každý. Som veľmi nezaujímavý človek.

O súkromí nie ste veľmi zdieľny, prečo?

Ja si myslím, že súkromie je každého osobná vec, že si ho má nechať a chrániť. Uvedomujem si, že ako spevák nemôžem žiť v utajení, keď chcem aby ľudia prišli na môj koncert, musím byť známy. Ale ja nechcem, aby prišli ľudia na koncert preto, lebo som si kúpil nové auto alebo mám nový účes. Teda, ten už nemám dávno (smiech). Nemyslím si, že moje súkromie je pre moje publikum až také dôležité.

Ale chcem sa dotknúť aj vášho partnerského života. Vaša partnerka Zuzana krásne píše, publikovala aj v Slovenke. Ste jej kritikom?

Nie, nie. To skôr ona je mojím kritikom. Jej dám vypočuť skladbu vždy a ona mi povie, čo sa jej páči a čo nie. Zuzka mala jedno obdobie, keď mala pocit, že by mohla písať, venuje sa skôr kratším veciam, poviedkam. Známi jej často hovoria, že by mala spísať svoje zážitky, ktorých má veľa.

A keď sa pýtate na jej názor, je zhovievavá alebo skôr prísna?

Nie, to nie je dôležité. Podstatné je, že je milovník hudby, má ju rada a povie svoj názor. Je dobré počuť názor niekoho, kto nie je priamo zainteresovaný, nechcem, aby bola ku mne tolerantná, ale objektívna.

Ste z tých umelcov, ktorí stále nachádzajú inšpiráciu v ženách?

Náš svet je dvojpohlavný, tomu sa nemôžeme vyhnúť. Pekná žena je stále pekná žena, bez ohľadu na vek, bez ohľadu na situáciu. To ma stále zaujíma a nemôžem to zo svojho života vynechať. Ale, ako som už povedal, ja nepíšem texty. To znamená, že tá hudobná zložka, keď si odmyslíte text, je niečo abstraktné a jej súvislosť môže byť s hocičím.

Možno túto otázku dostávate často, ale čo cítite, keď idú maturantky mestom, dnes?

(smiech) Stále to isté, ten text má svoju postrehovú hodnotu. Cítim, vidím pekné mladé dievčatá a rozmýšľam nad tým, čo v živote ich bude čakať.

Každý z nás má svoju definíciu lásky, aká je tá vaša?

Nad tým som už dávno nerozmýšľal. Definíciu nemám, a to je veľmi široký pojem, ktorý sa životom mení tak, ako sa menia vnútorné hodnoty. Láska má veľa podôb. V mojom veku je láska už len to, mať nejakého blízkeho človeka vedľa seba a spoločne zažívať situácie, ktoré sú zaujímavé, ktoré akosi príslušia k zrelosti a spoločne si ich vychutnávať, tešiť sa na ne. Samozrejme, keď som mal dvadsať, láska vyzerala celkom inak. Vtedy som netúžil sa s niekým len tak prechádzať. To boli city, výlevy, vrúcne, horúce... 

Rovnako sa vám menila aj životná filozofia?

Čas je veľmi silný faktor. Čím ďalej, tým viac som presvedčený o tom, že je najsilnejší. Nemám žiadnu životnú filozofiu, ale čas je faktor, ktorý nás núti zamyslieť sa nad životom, nad tým, koľko tu ešte budeme, čo stihneme a čo už nestihneme urobiť a ako ten čas, ktorý nám ostáva, využiť čo možno najlepšie a naplno. Toto sú otázky, ktorými sa zaoberám, nič iné duchovné neriešim.

V čo veríte?

V ľudí. Mám okolo seba príjemných ľudí a tým dôverujem, s nimi by som chcel byť čo najviac, čo najdlhšie a užívať si všetky jednoduché radosti života.

Pán Lipa, narodiť sa vo vojnovom čase, vyrastať potom v mizérii, ktorú vojna priniesla, aj napriek tomu, že sa skončila, vám asi neprinieslo veľmi veľa pekných okamihov. Napriek tomu, máte nejakú hrejivú spomienku, ktorú si pestujete z detstva?

Moja matka je pre mňa hrejivá spomienka. Bola to úžasná žena, ktorá ostala po vojne sama s dvomi deťmi. Ja som mal dva, moja sestra desať rokov. Nepamätám si žiadneho muža v našej rodine, ktorý by sa javil, že by mohol byť mamin partner alebo že mama s ním má nejaký vzťah. Ona sa jednoducho  odovzdala nám a odviedla obrovský kus práce. Dala nám kopu lásky a napriek tomu, že sme boli veľmi chudobní, nemám vôbec pocit, že by mi niekedy niečo chýbalo. Samozrejme, závidel som kamarátom otca, súrodencov, veľké rodiny. Medzi mnou a sestrou bol veľký vekový rozdiel, no v závere života sme si dobre rozumeli. Žiaľ, ani ona už nežije.

Kto vám bol mužským vzorom?

Nemal som mužský vzor. Vzhliadal som k otcovi nejakého môjho kamaráta, niekedy k susedovi, niekedy k strýkovi... No žiaden z nich nebol umelec ani nemal s umením nič spoločné. Neskôr som začal obdivovať spevákov, no po speváckej, nie po ľudskej stránke, rád som čítal knihy, fascinovali ma niektorí autori, napríklad Josef Škvorecký. Pamätám si, ako  sme s kamarátom chceli ísť do Prahy za ním, len tak, ísť za ním a podať mu ruku. Bol to veľký amerikanofil, džezman a detektívkar. Tak to boli tri základné kamene, ktoré sme obdivovali a ktoré obdivujem doteraz.

Váš otecko zomrel v koncentračnom tábore. Ako dnes, 73 rokov po vojne, vnímate ľudí, ktorí popierajú holokaust?

Prvýkrát som bol v Osvienčime asi v pätnástich rokoch na školskom zájazde. Vtedy som to prvýkrát videl na vlastné oči. Jednoducho tomu nerozumiem, to sú nevzdelaní ľudia, ktorí nevedia, čo hovoria. Popierať holokaust je absurdné, nemôžu popierať niečo, čo evidentne bolo a všetci o tom vedia. Je to smutné, že sa takí ľudia našli a skutočne ja to vnímam ako trestný čin. Naopak, tieto zverstvá by sme si mali pripomínať a neustále o nich hovoriť, aby sa za žiadnych okolností neopakovali.

Hovoríte, že v Osvienčime ste boli prvýkrát, keď ste mali pätnásť, zvyknete sa tam vracať?

Bol som tam viackrát, naposledy asi pred desiatimi rokmi, sám. Môjho otca tam odviedli, no zomrel v Horných Myslowiciach, čo bol pracovný tábor vzdialený od Osvienčimu asi dvadsať kilometrov. Tam pracoval a tam aj zomrel. Bol chorý a jednoducho prácu v ňom nevydržal. Bol som sa pozrieť aj tam.

Vy ste však životom kráčali s už zmeneným menom. Stretli ste sa napriek tomu s nevraživosťou pre svoj pôvod?

Nespomínam si, mám talent zabúdať. Meno nám zmenila mama. Po vojne to bolo bežné, že sa menili židovské mená na slovenské. Väčšinou si ľudia nechávali prvé písmeno a k nim pridávali krátke, výrazné slovenské meno. Sám seba som teda registroval už iba ako Petra Lipu. Čo bolo predtým, to som sa dozvedel, až keď som mal asi dvanásť rokov.

Chápali ste v takom mladom veku, čo sa vlastne stalo?

Asi áno. Vedel som o Osvienčime, vedel som, že tam vyviezli a vyvraždili Židov, bol to známy fakt. Stretával som susedov, ktorí mali vytetované čísla na rukách, táto téma bola živá, hovorilo sa o nej. História pozná veľa možno ešte horších situácií, osudov, neľudskejších zverstiev, no ja verím, že ľudstvo speje inteligenciou k tomu, že takéto niečo sa nezopakuje. Dnes máme sedemdesiattri rokov po vojne a žijeme v regióne, kde je mier a verím, že nielen my, ale aj celá Európa a celý svet v ňom raz bude žiť. Aj keď, žiaľbohu, ten primitivizmus a fanatická viera v nejakú ideu sú stále obrovské a zarážajúce.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -