Dnes je pondelok, 09.december 2019, meniny má: Izabela
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

DOMINIKA MORÁVKOVÁ – ZELENÍKOVÁ:Stále na sebe pracujem

september 11, 2019 - 15:11
Je všestranná, talentovaná, a pritom skromná. Herečka, speváčka a moderátorka programu Zem spieva DOMINIKA MORÁVKOVÁ – ZELENÍKOVÁ bravúrne zvláda pracovné povinnosti, no zostáva aj starostlivou manželkou a matkou. V rozhovore sa netají obdivom k slovenskému folklóru, ale hovorí aj o dôležitosti rodiny a pekného manželstva.

Váš otec bol kaskadér a hral aj v ochotníckom divadle. Podnietil práve on váš záujem o herectvo?

Doteraz som si len myslela, že deti vo veľkej miere napodobňujú rodičov. Teraz vidím najmä na dcére Amálke, že to tak naozaj je. Hrá na klavíri ako jej otec, alebo spieva ako ja. Občas si vymýšľa rôzne herecké scénky, čím ma tiež napodobňuje. Sama som nikdy nevidela rodičov spievať, tancovať alebo hrať divadlo. Videla som však, že môj otec bol vždy skvelý zabávač spoločnosti. Dedko zas hral na saxofóne a pravda je, že hra na saxofóne ma veľmi fascinuje a venujem sa jej. Niečo som po predkoch zdediť musela, aj keď som ich nikdy nevidela v akcii tak, ako nás s manželom vidí dcéra. Život si zrejme sám našiel cestu, aby som sa venovala tomu, čo ma baví.

Od malička vás to ťahalo k hudbe a k umeniu. Ako si spomínate na roky v Divadle Andreja Bagara v Nitre a v bratislavskej Astorke Korzo '90?

Sú to moje dva splnené sny. Na strednej škole som vždy chcela hrať v nitrianskom divadle a počas štúdia herectva na VŠMU som sa túžila dostať do Astorky. Užívala som si to, mala som sa v oboch divadlách výborne a verím, že sa do nich ešte niekedy vrátim. Divadlo neopúšťam nadlho, hoci teraz veľa predstavení nehrám. Verím, že už čoskoro zažijem opäť krásne obdobia divadelných skúšok.

Istý čas ste vystupovali v ochotníckom divadle v Partizánskom. Pomohlo vám to v kariére?

Divadlo Šesť Pé v Partizánskom patrí k mojej mladosti a k začiatkom. Boli to úplne prvé kontakty s herectvom. Ešte predtým som chodila na dramatický krúžok v základnej umeleckej škole v Bánovciach nad Bebravou. Potom som prešla do Partizánskeho, kde ma viedol Ondrej Böhm a spravili sme veľmi peknú inscenáciu Hra na mamičku a otecka, v ktorej som si zahrala rolu mamičky. Bolo to veľmi milé a dodnes na to spomíname. Divadlo v Partizánskom funguje stále, má nových členov a mrzí ma, že som si vzhľadom na moju časovú zaneprázdnenosť už dávno nebola pozrieť žiadne ich predstavenie.

Účinkovali ste v rozprávke Johankino tajomstvo i vo filmoch Pirko a Špina. Čím bola pre vás zaujímavé práca na týchto filmoch?

Každá z rolí bola iná. Film Pirko bola moja prvá veľká skúsenosť, všetko bolo pre mňa zaujímavé a nové. Prirovnala by som to ku skoku do hlbokej rieky, v ktorej som sa musela naučiť plávať. Pri nakrúcaní Pirka som sa najviac naučila. Bola to veľmi ťažká úloha - ja so svojím ľahkým životom som mala zahrať dievča, ktoré až taký jednoduchý osud nemalo. Pomáhala mi aj režisérka Lucia Gažiová. Naučila som sa naštudovať postavu, byť zodpovednou, zvládať ťažšie situácie, no učila som sa aj na vlastných chybách. Problémy mi v tom čase robila aj komunikácia s hereckými partnermi. Dodnes zo skúseností na tomto filme čerpám. Keď som neskôr nakrúcala Johankino tajomstvo, bola som viac v pohode. Bola to pekná rozprávka, režisér Juraj Nvota bol príjemne pokojný, takže nakrúcanie bolo zaujímavé a pohodové. Nie, že by to nebolo ťažké, na každej úlohe treba pracovať. Vo filme so mnou účinkovala aj Milka Vášáryová, pred ktorou som mala obrovský rešpekt. Starší kolegovia mi však radili a kameraman pán Mališ bol tiež veľmi láskavý a dobre sa mi s ním spolupracovalo. Tam som zistila, že každá zložka filmu je extrémne dôležitá, naučila som sa vnímať aj iné veci ako herectvo. Pri filme je podstatné aj svetlo, zvuk, kamera a ostatné zložky. Do tretice som si zahrala vo filme Špina, na ktorom som spolupracovala s mladou režisérkou Terezou Nvotovou. Po jej otcovi to bola tiež zmena. Bola to mladá krv, ktorá prinášala nové pohľady, názory, no nakrúcanie bolo podložené veľkou prípravou, trvajúcou viac ako rok. Film je veľmi špecifický a zažila som pri ňom tri rôzne obdobia. V čase nakrúcania som ešte bola na VŠMU, hrávala som v divadle a bola som veľmi vyťažená. Okrem toho som v tom čase otehotnela a hrala som už s bruškom. Bol to naozaj adrenalín. Tretia fáza filmu sa nakrúcala po narodení dcéry, bola som po šesťnedelí. Film mal veľký úspech na festivale v Nemecku aj v Holandsku. Tomuto filmu som obetovala časť nášho rodinného života, na druhej strane to dcéru viac zblížilo s otcom a s babkou.

Iným druhom herectva je však práca v televíznych seriáloch. Podľa čoho si vyberáte scenár?

To je rôzne. Niekedy si vyberám podľa toho, čo sa ma osobne dotýka, inokedy podľa toho, či sa mi scenár zapáči, ako to bolo v prípade seriálu Autoškola. Občas ma zaujme postava, dej alebo téma, ktorá môže ľudí osloviť. Keď som hrala v seriáloch ako študentka, vyberať som si nemohla. Teraz sa zameriavam predovšetkým na to, čo ma osloví ako človeka.

Príležitostne moderujete. Divákom ste sa páčili aj v programe Zem spieva, ktorý bol predovšetkým o folklóre. Čím bola táto práca pre vás zaujímavá?

Zem spieva je výnimočný projekt. Musím sa priznať, že ešte predtým, ako som sa chcela stať herečkou, túžila som v základnej škole po kariére moderátorky. Pracovala som dokonca v regionálnej televízií. Ale vráťme sa k programu Zem spieva. Na nás je zaujímavé predovšetkým to, že sme moderátorské trio. Navyše sme hudobné zoskupenie, ktoré moderuje takúto folklórnu šou a pritom ani netvoríme podobný typ hudby. Náš jazyk mal byť v tomto programe zaujímavý aj pre mladšie ročníky, verím však, že neurazí ani starších divákov. Som nesmierne vďačná Pánu Bohu, že som obklopená skvelými ľuďmi a takými projektmi, ako je Zem spieva.

Aký máte vzťah k folklóru?

Myslím si, že som pomerne citlivá a krehká, preto vnímam slovenský folklór ako určitý dar, ktorý kedysi ľudia ovládali a obklopoval ich oveľa viac ako dnes. Je pekné, že existujú ľudia, čo folklór uchovávajú a posúvajú ho pre ďalšie generácie. Veľmi im za to ďakujem.

K folklóru patria aj nádherné kroje. Máte obľúbený? Máte ho doma?

Priznám sa, že neviem presne, o aký kroj ide. Jeden však mám doma po mojej vzdialenej rodine. Pochádza z okolia Trenčína, lebo moja rodina kedysi tancovala vo folklórnom súbore. Naše kroje vyťahujeme v rodine raz za rok, konkrétne na Veľkú noc. Vtedy si s manželom a dcérkou oblečieme kroje a strávime tak jeden folklórny deň v roku.

Ste talentovaná hudobníčka. Zoskupenie S hudbou vesmírnou má veľký úspech. Ako vás táto oblasť napĺňa v porovnaní s herectvom?

K hudbe mám od malička nesmierne pozitívny vzťah a vždy som ju vyhľadávala. Neustále sa snažím vylepšiť hru na saxofóne, spevácky sa chcem takisto posúvať. A pocity na konceroch sú neopísateľné. Máme možnosť ľuďom dávať kúsok z toho, čo nás baví a čo sami tvoríme prostredníctvom textov, hudby, videoklipov a spôsobu interpretácie. Prihovárať sa ľuďom prostredníctvom hudby je veľmi oslobodzujúci pocit, herectvo je však moja priorita. Je to oblasť, v ktorej som istejšia a sebavedomejšia. Človek sa môže skrývať za iné postavy. V skupine S hudbou vesmírnou hrám v podstate samu seba, to je oproti herectvu výrazný rozdiel.

Vaša posledná skladba Netancuj už nikdy sám je paródia na latinské rytmy. Humor je aj v iných vašich piesňach. Je pre vás dôležitá určitá „nadsádzka“?

Musím sa priznať, že často je môj život bez „nadsádzky“ a bez humoru. Viem byť aj vážna a dramatická. Som preto vďačná, že sme skupina, ktorá tvorí pesničky a otvára témy s nadhľadom a s humorom. Toho vážneho je tu predsa len dosť. Veľa ľudí nám píše, že v najťažších chvíľach si púšťajú práve nás, lebo túžia po radosti a úsmeve. Myslím si, hudba môže fungovať ako liek.

Vydávali ste sa pomerne mladá. Čím si vás získal Janko?

Čím som ho viac spoznávala, zisťovala som, že je to dobrý človek. Veľmi sa mi páčilo, ako sme sa rozprávali a ako sme spoločne trávili čas, až sme spolu zostali. Názor na manžela som nezmenila ani po piatich rokoch. Janko je výborný človek, fantastický otec, navyše je hudobne veľmi nadaný. Posúva ma aj po pracovnej stránke, máme veľmi veľa spoločných záujmov. Zvykneme spolu hrávať aj spievať. Radi trávime čas s dcérkou, no sme radi aj sami dvaja. „Či je slnko, či je dážď, nudu skrátka nepoznáš.“ Tieto slová som zložila v pesničke o manželovi. Je to tak aj v skutočnosti. Spolu sa zabavíme v každom počasí (smiech).

Ste rodičmi dcéry Amálky. Čím vám robí najväčšiu radosť?

Amálka nám robí radosť každý deň. Je neskutočná, rozdáva lásku všetkým naokolo. Každý deň nám vyčarí úsmev na tvári. Má skvelý zmysel pre humor. Ďakujem Pánu Bohu, že ju máme a môžeme sledovať, ako rastie. Amálka je dokonalá kombináciou mňa a manžela. Na nej najlepšie vidíme, čo sa ešte v živote musíme naučiť.

Ste všestranná, dokonca hráte na saxofóne. Aké sú vaše ďalšie koníčky?

Každú chvíľu ma osloví niečo iné. Dlho som sa venovala maľovaniu, ku ktorému sa veľmi rada vraciam. Okrem toho hrávam aj na ukulele. Baví ma skladať piesne, no mám rada aj šport. Preferujem jogu, plávanie a volejbal, no mám slabosť takmer pre všetky športy. Napĺňa ma aj práca v záhradke, ale nemám veľa voľného času venovať sa jej naplno.

Aký životný štýl vám je blízky?

V každom období sa trochu mení. Vždy ma inšpiruje niečo nové, som typ, ktorý na sebe rád pracuje. Osem rokov som vegetariánka. Snažím sa zdravo stravovať, športovať a mám blízko k ekológii a k „slow fashion“. Zaujíma ma všetko, čím by sme si život na tejto planéte vylepšili a skvalitnili. Mali by sme byť ústretovejší a pokornejší smerom k prírode. Rada sa v živote inšpirujem okolím, no rada aj sama prichádzam na veci, ktoré by ma mohli posúvať ďalej.

- - Inzercia - -