Dnes je streda, 23.október 2019, meniny má: Alojzia
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

Ada Straková: Empatiu mám jednoducho v sebe

september 16, 2019 - 12:41
„Vždy som bola sama sebou. Nikoho som nenapodobňovala. Mám svoju hlavu, nerada splývam s davom. Aj keď boli prvomájové sprievody, radšej som si vzala službu v hlásateľni,“ tvrdí ADA STRAKOVÁ. V rozhovore pre Slovenku si zaspomínala na hlásateľské začiatky, no prehovorila aj o súkromí. Na manžela jednoducho nedá dopustiť.

Foto: Ramon Leško

Čo predchádzalo vašej kariére hlásateľky?

Odmalička som rada tancovala, recitovala, spievala a veľa som čítala, reprezentovala som školu v prednese poézie. Odjakživa som milovala rodný jazyk. Navyše som osem rokov hrala v bábkohereckom krúžku. Uvažovala so dokonca nad štúdiom bábkoherectva. Na gymnáziu sa však objavila francúzština a bolo rozhodnuté. Mala som úžasnú pani profesorku Polákovú, ktorá ma očarila nielen svojím šarmom, ale aj názormi tak, že ma tento jazyk pohltil od prvej hodiny, začala ma viac zaujímať francúzska literatúra a umenie. Z tohto jazyka som aj maturovala. Keď som sa rozhodovala, na akú vysokú školu pôjdem, voľba padla na francúzštinu a slovenčinu. Obdobie štúdia bolo obohacujúce. Každý rok som sa cez UNESCO dostala do krajiny galského kohúta. Veľa som cestovala a spoznala krásy tejto ohromnej krajiny. Aj diplomovú prácu som z väčšej miery písala vo francúzštine. Písala som ju u rodičov v Kremnici. Jeden večer som sa vrátila z prechádzky s kamarátkami a otecko mi hovorí: „Ty si už všeličo skúsila, ale v televízii si ešte nebola.“ Okamžite som si v duchu povedala: Prečo nie? Vtedy populárna hlásateľka Elena Galanová totiž oznamovala, že bude konkurz na miesto programovej hlásateľky. Otecko ma vtedy len podpichoval, nemyslel to vážne, ale ja áno (smiech).

Mali ste však byť učiteľkou...

Áno, mala som učiť v jazykovej škole v Žiari nad Hronom. Ale moja zvedavosť mi prikazovala ísť na konkurz. Túžila som spoznať televízne štúdio a byť vo svetle reflektorov. Mala som víziu ako ma krásne nalíčia a učešú (smiech). Bolo to však úplne o niečom inom, zjav bol len bonus. Poslala som prihlášku na konkurz a až potom som to oznámila rodičom. Narazila som však na oteckov odpor. Týždeň sa so mnou nerozprával, lebo nebol zvyknutý na to, že ho neposlúchnem. Rýchlo ho to prešlo, keď som mala prvú hlásateľskú službu (smiech). Bol koniec septembra roku 1970, vždy v pondelok sa vysielala inscenácia a po nej nejaký dokument. V ten večer to bol zhodou okolností dokument o histórií baníctva v mojej rodnej Kremnici. Tak si viete predstaviť, celé mesto sedelo pri obrazovkách (smiech). Mala som premiéru a pocit obrovskej zodpovednosti. Predstavila som si rodičov ako sedia v obývačke na gauči a sústredila som sa na to, že sa prihováram len im. Samozrejme, ešte v ten večer nechýbali gratulácie známych a slzy dojatia. Tieto spomienky sa so mnou tiahnu celým životom. Bolo to už dávno, ale ja to vidím ako včera.

Kedysi však bolo prijatie do televízie oveľa náročnejšie ako dnes...

Uchádzač o prácu v televízii musel mať ukončené vysokoškolské vzdelanie. Podmienkou bola aj znalosť dvoch cudzích jazykov. Znalosť materinského jazyka bola úplná samozrejmosť. Človek musel pôsobiť dobre aj vizuálne a mať mikrofonický hlas. Nároky boli veľké. Konkurz, na ktorý sa prihlásilo stodvadsať dievčat z celého Slovenska, pozostával z písomnej a praktickej časti. Začínal sa hodinovým všeobecno-inteligenčným testom, ktorý mal šesťdesiat otázok. Týkali sa matematiky, histórie, výtvarného umenia, hudby... Potom sme prešli pred kameru bez úpravy zovňajšku. Porota chcela spoznať vystupovanie každej z nás. Prišla som teda do štúdia, kde bol stolík s medzinárodnými časopismi, ja som si vybrala francúzsky a ruský. Porota mi dávala rôzne otázky, aj jazykové chytáky, mala som niečo zahlásiť podľa vlastného výberu. Myslím si, že som zabodovala pohotovosťou. Pán Dušan Gábor, môj budúci úžasný šéf, mi dal možnosť pozvať cudzinca na návštevu Slovenska. Keď som skončila, počula som: „Slečna Králiková, do maskérne.“ Vtedy bývalá hlásateľka správ Hana Rendeková prišla za mnou a povedala mi: „Ada, zabodovali ste! Len si to nepokazte, keď vás nalíčia. Buďte taká, aká ste boli doteraz!“ Už upravená, išla som opäť pred kameru, kde som mala uviesť rôzne typy programov. Keď som skončila, pán Gábor sa ma opýtal, kedy by som mohla nastúpiť. Povedala som mu, že mám pred sebou ešte poslednú štátnicu a 3. júla promujem. A on na to, že ma čaká 1. augusta. O rok uplynie päťdesiat rokov od môjho nezabudnuteľného konkurzu, ktorý mi zmenil život.

Kedysi boli nároky na hlásateľov oveľa väčšie, ako sú dnes na moderátorov...

O tom som presvedčená. Dnes platia iné požiadavky, viac sa prihliada na vizáž a menej na vedomosti. Mám pocit, že ani nie je selekcia ľudí vhodných na obrazovku do toho-ktorého typu programu. Opakujúce sa tváre na všetkých televíznych staniciach sú toho dôkaz. V minulosti sa ľudia na postoch chceli udržať čo najdlhšie, preto na sebe systematicky pracovali, vzdelávali sa. Diváci si nás pamätajú dodnes. Aj keď už nie som na obrazovke, pri stretnutiach na ulici, v divadle mi stále prejavujú sympatie a priazeň. Je to hrejivý pocit.

Ako hlásateľka ste pôsobili roky v prevažne ženskom kolektíve. Ako sa vám darilo udržať si v práci priateľskú atmosféru?

Hoci tomu dodnes mnohí neveria, nám sa ju podarilo udržať. Nemám na to lepší dôkaz ako ten, že sa s bývalými kolegyňami stále stretávame. Sme priateľky, voláme si, absolvujeme spolu kultúrne podujatia, oslavujeme narodeniny... My sme spolu museli držať, veď sme boli závislé jedna od druhej. Keď som potrebovala vymeniť službu alebo som mala pracovnú aktivitu mimo televízie, musela som poprosiť jednu z kolegýň. Vždy sme sa vedeli dohodnúť a nikdy medzi nami nenastal vážny problém.

Pôsobíte otvorene, priamo a srdečne. Pomáhali vám tieto vlastnosti v profesii?

Ako kedy. Nie všetci ľudia sú nastavení na to, aby počuli pravdu. Ja to však považujem za správnu vec. Mňa rodičia učili neklamať, no predovšetkým ma viedli k tomu, aby som si vážila a ctila iných, aby som bola k druhým slušná a pomáhala chorým a slabším. Vždy som bola ústretová k deťom a k tým, čo potrebovali pomoc. Túto empatiu mám jednoducho v sebe. Súčasná doba je dosť povrchná, akoby sa vytrácal vplyv výchovy v rodine, ale tú nikdy nenahradia žiadne počítače či aplikácie. Aj mne sa stalo, že som kvôli svojej pravde párkrát narazila alebo boli situácie, keď som sa musela prispôsobiť. Ale taký je život. Ja však preferujem otvorenosť a úprimnosť.

Zrejme vám v profesii vo veľkej miere pomáhalo stabilné súkromie... Akou oporou je pre vás manžel?

Sme manželmi už štyridsiaty piaty rok a za ten čas sme všeličím prešli. Naša spoločná cesta je však krásna, aj so všetkými problémami, radosťami, nárekmi i bolesťami. To predsa k životu patrí. Od prvej chvíle som vedela, že sa môžem na manžela spoľahnúť úplne vo všetkom. Je to správny muž, ústretový a cieľavedomý, celoživotný aktívny športovec, ale aj veľký džentlmen. Vie sa správať k ženám, má spôsoby, ktoré dnes mnohým mužom chýbajú. Aj keď som si možno na začiatku nášho vzťahu myslela, že je to len akási póza, po rokoch musím konštatovať, že nie.

V jednom rozhovore ste raz povedali, že mužov treba chváliť. Stojíte si za tým?

Treba ich chváliť, pretože ich to vždy nakopne k ďalším a ešte lepším výkonom (smiech). Ale dobre to padne nielen im, ale aj nám ženám. Každý z nás predsa potrebuje pochvalu. Môj manžel je veľmi starostlivý otec a starý otec a veľmi si ho vážim. Vie si stáť za názorom, dokáže ho obhájiť a svoje „tri dievčatá“ chráni.

Ak je vzťah kvalitný, tak v ňom podľa odborníkov musia byť aj krízy. Čo si myslíte o tomto tvrdení?

Áno, máte pravdu. My sme však nikdy nemali takú krízu, že by sme prestali komunikovať na dlhší čas. Všetko sme vyriešili v jeden deň alebo za pár hodín. Neviem si predstaviť, že by sme okolo seba museli nemo prechádzať. Navyše sme obaja boli vždy empatickí voči našej jedinej dcére, nechceli sme ju traumatizovať, hoci veľakrát sme sa pochytili práve kvôli nej (smiech). Predsa len, v každom vzťahu musí existovať tolerancia, komunikácia a ochota počúvať jeden druhého. Muži a ženy majú trochu rozdielne svety. Podľa mňa je tiež dôležité, aby sa partneri vedeli spolu smiať. Keď prežijete toľko rokov s partnerom, stávate sa najlepšími priateľmi. Je to level, ktorý si veľmi pochvaľujem. Už sa tak poznáme, že len sa pozrieme na seba a vieme, čo si ten druhý myslí. Veľakrát sa mi stane, že si spomeniem na manžela a on mi v tom okamihu zavolá alebo pošle esemesku. Keď sa chystáme na spoločenskú udalosť, vždy sa dokážeme farebne zladiť bez toho, že by sme sa vopred dohodli. Darmo, je to vzácny súzvuk duší (smiech).

Vyzeráte výborne. Zvykne sa hovoriť, že žena je odrazom muža...

Áno, ale zároveň sa hovorí, že muž je odrazom ženy, takže snažiť sa musia obaja. Manžel bez mojich raňajok nejde do práce a tak je to už roky. Aj keď som pracovala do noci v televízii, vždy som s ním ráno vstala a pripravila mu jedlo. Nerobí mi to problém. Okrem toho sa rada starám o jeho veci, chcem, aby boli udržiavané a čisté. Teraz sa asi mnohé ženy budú čudovať, že veľmi rada žehlím košele. Moja polovička tvrdí, že mu ich nikto tak nevyžehlí ako ja (smiech). Robím to s láskou a baví ma to.

Vždy ste boli atraktívna dáma. Ako sa zmierujete s pribúdajúcimi rokmi?

Túto otázku som od vás čakala, pretože ste o niekoľko generácií odo mňa mladšia (smiech). Myslím si, že sa netreba brať priveľmi vážne, „nerúcať“ sa z toho, že už mám štyridsať, päťdesiat a viac. Ja som tieto jubileá zvlášť neprežívala. Každé desaťročie som si užívala naplno. Dnes som už v sedmičkovom klube a teším sa zo života naďalej. Mám rada ľudí, rada sa smejem, vždy sa na niečo teším, aj keď je vonku zamračené a upršané počasie. Život mi prináša radosť a to horšie sa snažím vytesniť čo najskôr z mysle. Okrem toho milujem kultúru a umenie. Nemôžem bez nich existovať. Mojim kvetom sa darí, lebo sa s nimi rozprávam a s láskou sa o ne starám. Nezaoberám sa problémami iných, lebo oni moje problémy nevyriešia. Nadovšetko milujem rodinu, ale mám rada aj seba. To nie je žiadny egoizmus. Len vďaka sebaláske môžeme ponúknuť lásku druhým. Vždy som bola sama sebou. Nikoho som nenapodobňovala. Mám svoju hlavu, nerada splývam s davom. Aj keď boli prvomájové sprievody, radšej som si zobrala službu v hlásateľni (smiech). Som veľmi rada aj sama doma, vtedy si čítam, počúvam hudbu alebo si pozriem film. Som vo veku, keď viem, čo chcem a čo nie. Viem, že chcem žiť podľa seba a svojich predstáv. Čo môže byť krajšie?

Osemnásť rokov ste žili v Prahe. Aké sú vaše spomienky na túto metropolu?

Praha je Praha. Navyše bola veľa rokov hlavným mestom štátu, v ktorom som prišla na svet. Moja národnosť je slovenská, ale narodila som sa v Československu, a tak to aj pre mňa zostane. Väčšina mojej generácie to vníma podobne. Praha je multikultúrne mesto s neobyčajným čarom a atmosférou. Tým, že som dvadsaťtri rokov pracovala v Československej televízii, ľudia si pamätali moju tvár a hlas. Dcéra tam študovala na vysokej škole ekonomickej, manžel pracoval a ja som sa nechcela starať len o domácnosť a psíka. Mala som tam nádherné pracovné príležitosti. Niečo som moderovala sama, ale hlavne som participovala na československých projektoch, či to boli plesy, galaprogramy, koncerty a módne prehliadky. Praha pre mňa znamenala inšpiratívne obdobie a kultúrne ma nesmierne obohatila.

Máte neskutočne veľa energie. Len nedávno ste objavili čaro plavieb výletnými loďami. Čím vás tento druh cestovania nadchol?

Vždy som túžila oboplávať svet. More ma fascinovalo. Keď sedím na brehu a dívam sa na hladinu ráno alebo večer, more mi vyšle tichý odkaz. „Dievča, zastav sa a premýšľaj o živote.“ Pochádzam z hornatého stredného Slovenska a možno práve preto ma more tak priťahuje. Svet sa po 11. septembri 2001 začal uberať nebezpečnejším smerom. Nie som taký dobrodruh, aby som sa vybrala na ďaleké miesta aj napriek tomu, čo sa stále deje. Viem, že plavbu okolo sveta, ktorá trvá približne dva mesiace, už asi nezrealizujem. Tak som si povedala, že sa budem plaviť na bližšie vzdialenosti. Pred tromi rokmi som sa vďaka priateľkám, detským lekárkam, dostala k cestovaniu na výletných lodiach. Som tým nadšená, dobíja ma to novou energiou a spoznávam nové kúty sveta. Navyše, čím je človek starší, tým radšej má svoje pohodlie a luxus. Loď zakotví v prístave, vystúpim na pevninu, celý deň si prezerám zaujímavé miesta, vrátim sa do kajuty a nemusím sa sťahovať z hotela do hotela. No nie je to luxus? (smiech). Moja prvá plavba bola Severným morom cez Kodaň, Štokholm, Tallin až do Petrohradu. Vlani som absolvovala plavbu arabskými emirátmi a Ománom. V júni som zažila fascinujúce nórske fjordy s polnočným slnkom a bielymi nocami. Keď vám o tom teraz hovorím, ešte stále mám zimomriavky. Bola to neskutočná nádhera. Pochopila som, že my ľudia sme len čiastočkami v majestátnej prírode, ku ktorej musíme byť pokorní, lebo ak nie, ukáže nám odvrátenú tvár. Obyvatelia fjordov sú ústretoví a láskaví. Ešte aj farbami odevov dávajú najavo svoju spätosť s prírodou. Zo všetkých doterajších plavieb mám krásne foto knihy a už sa teším na budúci rok, keď navštívim Singapur, Malajziu a Thajsko.

Ste stará mama, čo vaša šesťročná vnučka Carolinka?

Posledných šesť rokov som predovšetkým „babinou“. Ale som tá, ktorá sa venuje aj svojim záľubám. V našich zemepisných šírkach je to trošku pomýlené. Akonáhle sa deti stanú rodičmi, nadobudnú pocit, že starí rodičia im neustále musia byť k dispozícii. Prečo? My im máme pomáhať, nie ich nahrádzať. S Carolinkou sa rady smejeme, bláznime, čítame alebo pozeráme rozprávky. Je to úžasne vnímavé dievčatko, ktoré mne i rodine vnieslo do života úplne inú dimenziu.

Aké máte koníčky?

Moje koníčky sú späté predovšetkým s kultúrou. Som dlhoročnou návštevníčkou koncertov v Redute. S mojou kamarátkou Norikou Beňačkovou pravidelne chodíme do divadla, na operu, balet, na výstavy. Do kina chodím menej, prevaha násilníckych filmov a pukancové prostredie mi nevyhovuje. Aj napriek určitým zdravotným problémom mám rada pohyb. Teším sa, ako od septembra opäť začnem pravidelne so severskou chôdzou, budem pokračovať v plávaní a v cvičení adekvátnom môjmu veku i zdravotnému stavu. Každé ráno sa snažím na čas vylúštiť niekoľko krížoviek. Mozog začne pracovať a ja sa musím udržiavať fit.

Máte pracovné príležitosti ešte aj dnes?

Viete, dnes už nevidím veľa príležitostí na typ programu, ktorého by som bola súčasťou. Vlani som však zažila krásne podujatie v SND, bol to galavečer k šesťdesiatemu výročiu založenia Doprastavu. Ozvala sa mi istá agentúra, pretože potrebovala doň v rámci retra nahrať hlásateľské vstupy. Moderátormi boli Marcel a Junior. Keď som ako hlásateľka celý večer otvorila, v hľadisku to zašumelo. Počas programu som bola na obrazovke a na záver som akoby zostúpila z obrazu, moderátori ma pozvali na pódium a publikum ma uvidelo naživo. Zožala som dlhotrvajúci potlesk, ktorý ma dojal až k slzám. A vtedy som si v duchu povedala: „Dievča, tvoja práca nebola zbytočná.“

- - Inzercia - -