Dnes je nedeľa, 05.júl 2020, meniny má: Cyril, Metod
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Vianoce trošku netradične. Tieto zvyky poznáte?

december 19, 2019 - 13:40
Tradícia, že vianočné darčeky nosí Ježiško, je zakorenená takmer v celej strednej Európe. Japonci sa však tešia na ducha, ktorý má oči aj na zadnej strane hlavy a v Mexiku nenájdete ani Ježiška a ani stromček, tam všetci hádžu kamene do hlinenej nádoby.

Každý z nás trávi čas Vianoc po svojom, odchýlky v zostave menu na štedrovečernom stole i spôsobe, akým sa dostaneme k darčekom, sú už na našom malom území, podľa jednotlivých regiónov. Niekoľko tisíc kilometrov od domova by ste možno ani nepostrehli, že sa máme veseliť, chýba nielen Ježiško, ale aj vianočný stromček. Mimochodom, práve tieto vianočné symboly, ku ktorým treba pripočítať ešte aj adventný veniec, pochádzajú z Nemecka. Tradíciu založil v 16.storočí reformátor Martin Luther, ktorému však v jeho novom protestantskom náboženstve akosi chýbali svätí. A keďže Mikuláš už bol obsadený, musel sa novej úlohy zhostiť Ježiško. Zvláštnou vlastnosťou Ježiška je, že ho nikdy nikto nevidel. A tak len hútame, ako asi vyzerá chlapík, ktorý tie darčeky pod stromček donesie a ktorému naše deti každoročne píšu zoznam svojich prianí. Paradoxne v predstavách viac pripomína práve Mikuláša v červenom kabáte, ako Ježiška z kríža, ktorému by v našich zemepisných šírkach určite bola poriadna zima.

Na Vianoce sa kradnú deti

Nemcom vďačíme nielen za Ježiška, ale aj za vianočné stromčeky. Pôvodne však boli papierové, alebo vyrezávané z dreva a viseli dolu hlavou zo stropu, aby neprekážali. Dnes už máme darčeky pod normálne stojacim stromčekom a najmä deti sa na odbaľovanie poriadne tešia. Čo by však za naše Vianoce dali napríklad také islandské deti... Tam je trošku iný zvyk, počas Vianoc navštevuje domácnosti stará hnusná ježibaba Grýla, ktorá spolu s obludným manželom a množstvom škriatkov chodí od domu k domu a kradne deti! A nielen tie, ktoré neposlúchali. Na Islande sa totiž na Vianoce musia všetci obliecť do nových šiat, ak na sebe nemáte nič nové, Grýla s partiou vás zoberie so sebou. Čo sa s unesenými deťmi robilo potom, nikto nevie, pravdepodobne si na nich ježibabia rodinka pochutnávala. Okrem toho dokázali narobiť šarapatu aj rôzni trolovia, z ktorých najznámejší boli Pottaskefill, ktorý vylizoval jedlá z hrncov a Askasleikir, schovaný pod posteľou. Už viem, prečo som ako malá spala vždy s prikrytými nohami a za nič na svete by som sa nepozrela, čo to šramotí pod posteľou.

Okatý duch i škaredá čarodejnica

V Japonsku sa vianočný boom v posledných rokoch takisto rozbehol. Japonci sa dokážu nadchnúť pre čokoľvek a žúrovať či obdarovávať blízkych ich fascinuje. Japonské deti však svoje zoznamy darčekov píšu niekomu celkom inému, je to dobrý duch Hoteiosho, ktorý sa môže pochváliť napríklad aj jedným párom očí navyše. Má ich vzadu na hlave, vraj preto, aby videl, či japonské deti niekde tajne nerobia neplechu. Tento chlapík má obrovský batoh a nadeľuje ostošesť. Mimochodom, v Japonsku v posledných rokoch vo veľkom „fičia“ aj malé betlehemy, tento národ totiž fascinuje predstava narodenia malého Ježiška do kolísky, v Japonsku totiž deti v kolíske nikdy nespávajú... V Taliansku trvajú Vianoce tri týždne a deti si na darčeky musia počkať až do 6.januára. Vtedy sa dolu komínom spúšťa škaredá čarodejnica Befana a pre dobré deti nechá darčeky v topánkach. Hovorí sa, že Traja králi ju informovali o narodení Ježiška, ale ona pre veľa povinností návštevu v Betleheme zmeškala a odvtedy lieta po svete na metle.

Aj zvieratká nosia deťom darčeky

V niektorých krajinách však darčeky nenosí ani muž, ani žena. Vo Švédsku v niektorých rodinách čakajú na Yule Goata, čo je slamený vianočný cap. Často býva vystavený na švédskych námestiach a napríklad v meste Gavle už založili celkom inú tradíciu, odkedy sa im totiž milý capko v roku 1966 prvý raz chytil a zhorel do tla, začali ho páliť pravidelne. A ani argentínske deti nečakajú na Deda Mráza, Santa Clausa či Ježiška. Darčeky nosí koník Magi, pre ktorého sa pred Vianocami pripraví pred dvere malá miska s vodou. Prípadne niekoľko stebiel sena. Niet divu, koník počas púte za Ježiškom nesmie byť ani hladný a ani smädný.  Koník potom strasie darčeky deťom do vyčistených topánok, ktoré si drobizg uloží pred spaním pod stromček, alebo vedľa postele. A na ozvláštnenie ešte Vianočný rituál z Mexika. Tu je dominantná pinata – hlinený predmet, ktorý môže byť figúrkou človeka, hviezdou, ale najčastejšie máva podobu hlinenej nádoby plnej cukríkov a darčekov. Pinata je zavesená zo stropu a deti ju musia so zaviazanými očami trafiť a rozbiť, keď sa to podarí, všetky poklady sa vysypú na zem a je len na tých, čo stoja pod pinatou, koľko si toho pre seba ukoristia.

Slovenské Vianoce ďaleko za hranicami

Iný kraj, iný mrav, platí aj pre dve Slovenky, ktoré sa rozhodli založiť si rodinu ďaleko od rodnej krajiny. Michaela Samant (30) sa snaží dodržiavať vianočné tradície aj v exotickej Indii. „Dvojmetrový stromček zdobíme v noci a keď sa deti zobudia, nájdu ho stáť a veria, že ho priniesol Ježiško,“ prezrádza Michaela. „Vianočný obed máme indický, strukovinové kari, opekanú zeleninu a ryžu. Ale večeru sa snažím robiť slovenskú – aj v Indii robím majonézový šalát. Na Štedrý večer vypražím rybičku, alebo krevety a upečiem kuracie stehná. A okrem toho pripravím linecké pečivo a malú krabičku dám každej rodine u nás na poschodí.“ Michaela s rodinou si zimu v Indii navodí tak, že zatiahne závesy, pustí naplno klimatizáciu a keď je už byt celkom chladný, stromček bliká a z rádia hrajú vianočné koledy, má naozaj pocit, že vonku možno začalo aj snežiť. Potom môžu deti začať rozbaľovať darčeky. To Marika Peltonen (54) zimu nemusí „vyrábať“, vo Fínsku jej má až-až. „Je tu skutočne poriadna perina snehu a nekonečný ľad,“ vymenúva rodáčka z Liptova, ktorá už tridsať rokov žije v Pietarsaari. „Asi najväčšou zmenou bolo pre mňa prežívanie Vianoc po fínsky, v saune. Pre Stredoeurópanku to bolo nezvyčajné. Až po takomto typickom fínskom osviežení si celá rodina sadne k slávnostnému stolu. Často dokonca len tak zavinutá do osušiek a uterákov.“ Marikine dcéry si na saunovanie zvykli natoľko, že keď prvýkrát oslavovali vianočné sviatky v Liptovskom Mikuláši, fínska tradícia im neskutočne chýbala. Čo však určite nechýba mne, je islandský spôsob prežívania Vianoc. Ako dieťa som mala čo robiť, aby som sa nebála bradatého Mikuláša. Hororovú Grýlu by som asi nerozchodila...

- - Inzercia - -