Dnes je piatok, 10.júl 2020, meniny má: Amália
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Tvár je najkrajšie plátno na svete

máj 28, 2020 - 12:35
Mnohí ľudia sa špecializujú na istú oblasť, pracujú na sebe, aby v tom boli dobrí, ale YVONNE VAVROVÁ je unikát. Výborná scenáristka, fotografka, maliarka, grafička a, samozrejme, unikátna režisérka, ktorá keby sa narodila v zahraničí, je svetovou top.

V rámci úvah, že ste aj dokumentaristka, neuvažovali ste niekedy o tom, že by ste ľuďom - divákom, čitateľom, priblížili váš osobný príbeh?

Som v podstate introvert a so svojimi pocitmi nerada obťažujem verejnosť. Môj osobný príbeh je pretavený v celej mojej tvorbe. Filmy, ktoré točím, príbehy ľudí, o ktorých nakrúcam dokumentárne filmy, obrazy, ktoré kreslím sú vždy odrazovou doskou toho, čo momentálne prežívam. Nedokážem robiť nič, čo by  ma v tej chvíli nechalo pokojnou. Keď napríklad nakrúcam dokumentárne filmy pre Českú televíziu, 13. komnaty, tak sú to vždy témy, ktoré v tej chvíli vo mne maximálne rezonujú. Či je to otázka osobného sebaobetovania, ako to bolo v prípade dokumentu o majstrovi Ladislavovi Chudíkovi, alebo otázky ženskej emancipácie v hranej tvorbe Prstene pre dámu alebo v dokumente Biele vrany alebo Po meči a po praslici. Kto ma lepšie  pozná, vie, že moja životná a citová mapa by sa dala nakresliť v podstate premietnutím mojich 90 filmov. Tam by ma každý ľahko „odhalil“ a dešifroval (smiech). Bola som oslovená, aby som aj o sebe nakrútila 13. komnatu, ale zatiaľ som to odmietla... Uvidíme.

Nachádzame sa v čase, keď sme viac-menej doma, sústreďujeme sa na veci, na ktoré sme predtým nemali čas alebo si nachádzame nové záľuby. Na sociálnych sieťach som videla, že ste vytvorili nádherné dizajny rúšok. Ako vznikol tento nápad? Je možné si od vás takéto originálne rúško aj zakúpiť?

Rúška sú len zlomkom toho, čo vytváram. Už od detstva ma bavilo kresliť, vyvolávať filmy v čiernej komore, robiť koláže a množstvo najrozličnejšej výtvarnej práce. Keď prišla táto pandémia, navrhla som si len tak pre radosť zopár rúšok a dala ich na  sociálne site. Bola som nesmierne prekvapená, aký obrovský záujem vzbudili. A tak som musela okrem prototypov vytvoriť určité množstvo rúšok, ktoré doslova išli na dračku. Teší ma tento záujem i keď sa priznám, že radšej by som bola, keby toto obdobie už bolo za nami. Niet nad odhalenú usmiatu tvár. Ale keď sa treba chrániť, prečo nie esteticky. Rúška sa dajú kúpiť cez e-shop na www.apropoyou.sk, ktorý sme vytvorili spolu s mojou sestrou Lenkou, novinárkou a taktiež výtvarnou šperkárkou a je to taká výkladná skriňa našej neutíchajúcej kreativity.

Zaujímavé… Dnes sa nerozprávame o tvorbe filmu, ale o tvorbe módneho doplnku, ktorý tiež môže dotvoriť osobnosť svojho nositeľa.:-) Vytvárate rúška aj podľa návrhov ľudí, pre ktorých ich tvoríte? 

Nie, vytváram pre ľudí podľa svojich návrhov, ale ušité na mieru a vkus každého jednotlivo. Nerobím veľké série. To by ma nebavilo. Každý človek je individualita a preto si zaslúži individuálny dizajn. Keď z jedného môjho dizajnu vytvorím napríklad desať kúskov, tak sa už hneď ponáhľam nakresliť ďalší. Každé ráno vstávam s obrovským nadšením vytvoriť zase niečo nové a zaspávam v posteli s tabletom, kde tie návrhy už len dokončujem…

Okrem rúšok tvoríte aj dizajny na šatky. 

Tam niekde sa to vlastne celé začalo. Napadla mi séria šatiek s názvom Tváre sveta. Ako filmárku ma vždy fascinovali príbehy ľudí. Preto nakrúcam aj toľko dokumentov o ľuďoch a ich citlivé životné príbehy. Tvár je najkrajšie plátno na svete. Odhalí režisérovi a umelcovi všetko o človeku a zároveň je najkrajším obrazom na svete. Oči, ústa a vrásky okolo očí! Čo krajšieho môže existovať na svete! Tvár je fascinujúca pre fotografov aj filmárov, maliarov a básnikov. A tým, že veľa cestujem, tak študujem ľudí a ich tváre od Japonska až po Kanadu. A z portrétov ľudí, ktorých stretnem, nakreslím obraz a ten pretavím do hodvábnej veľkej šatky. Takáto šatka sa môže nosiť ako ozdoba tváre, alebo v lete ako veľké pareo, alebo si ju možno povesiť aj na stenu… Doposiaľ som vytvorila šatky Afričanka, Japonka, Vietnamka a Grónčanka. Priebežne pribúdajú ďalšie.

Vy sama sa pekne a extravagantne obliekate. S vašou sestrou pôsobíte ako modelky. Kde ste obe čerpali inšpiráciu v obliekaní a opäť -- kde vznikol nápad, aby ste maľovali nádherné hodvábne šatky a vytvárali umelecké doplnky? 

Kde začať? Od detstva sme s mojou sestrou Lenkou neustále niečo „majstrovali“, s otcom (kameramanom a režisérom) sme vyvolávali čiernobiele fotky v tmavej komore, s maminou zase písali články a vytvárali, kreslili a lepili si prvé detské časopisy. V podstate sme boli predchodkyňami prvých inzinov (internetových magazínov). No a ja som ešte rada kreslila a dokonca som chcela ísť študovať kostýmové výtvarníctvo. Ale keďže som mala aj veľa iných záujmov, tak réžia prevládla, lebo tam som mohla uplatniť aj svoje literárne, fotografické, hudobné  a výtvarné záujmy.

Študovali ste na FAMU v Prahe, vaša práca oceňovaná aj v zahraničí prináša výsledky doma aj v tom, že svoje skúsenosti odovzdávate študentom na Paneurópskej univerzite. Ako sa vám pracuje s mladými ľuďmi, zaujímajú sa o kvality osobností, ktoré u nás zanechávajú tvorbu naozaj celoeurópskeho až svetového významu? 

Tento rok je už desiaty, čo učím na Fakulte masmédií réžiu dokumentárnych filmov, scenáristiku a vediem Ateliéry mediálnej tvorby. Nikdy predtým by mi nenapadlo, že raz budem učiť, i keď to asi mám v génoch, keďže môj dedko z maminej strany bol skvelý riaditeľ a učiteľ na takzvanej meštianskej škole. Študenti človeka inšpirujú a zároveň ma niekedy aj poriadne hnevajú, keď ignorujú minulosť a históriu, ktorá tu bola pred ich narodením. Minulosť ich nezaujíma. Prítomnosť je ich jediný kompas.  Sociálne siete a internet zbožňujem, avšak mladých ľudí odvádza od čítania kníh a osobnej reflexie. To sa im snažím na prednáškach vysvetľovať, že nikto sa nenarodil na lúke zelenej, bez koreňov a bez kontextu s prostredím a predkami. Ani v literatúre, ani vo filme. Dúfam, že sa mi to čiastočne darí. 

Keď sme hovorili o tom, v akom zvláštnom čase sa momentálne nachádzame, vidím pred sebou nielen vaše obrazy, ale aj fotografie hviezdnej oblohy, ktorú v noci fotografujete a približujete ju nám ostatným. Ako to u vás niekedy v noci na balkóne vyzerá?:-) Striehnete napríklad na predpovede počasia a potom fotografujete? Je teraz vidieť, keď lieta podstatne menej lietadiel, na oblohe viac hviezd?

O tejto téme by som mohla hovoriť celé hodiny. Áno, hviezdy a vesmír… Tam som doma. Som narodená v znamení Raka, teda som Račica a vesmír ma fascinoval už od detstva. Ako desaťročná som mala prečítanú celú encyklopédiu vesmíru, prečítaného Dänikena a Součka a množstvo ďalších skvelých kníh. Televízny program Okná vesmíru dokorán od Jiřího Grygara boli mojou bibliou. No a neskôr sa táto moja fascinácia premenila na fotografickú fascináciu hviezdami. Vesmír je totiž priestor, kam utekám, keď sa príliš trápim vecami tu na zemi. Keď uletím tam hore, tam si uvedomím, že naša existencia a najmä naše problémy sú z vesmírneho pohľadu úplne malicherné. A navyše hviezdy sú také fotogenickééééé! Kto by odolal?

O zvláštnom čase hovorím aj preto, lebo sme si zabudli všímať podstatné veci. Ako to vnímate vy -- to zastavenie Zeme? Celkové zastavenie nás samých? 

Je to také zvláštne, skoro až „filmársky“ zaujímavé obdobie. Podľa mňa to obdobie muselo prísť, pretože ľudstvo už „od dobroty“ nevedelo, čo robiť. Aspoň sa trošku „umravnilo“. Teda, aspoň dúfam. No a čo sa týka mňa, ja sa viem rýchlo adaptovať takmer na čokoľvek, lebo asi inak by som toľko necestovala. V podstate človek musí byť flexibilný a tvorivý za každých podmienok. Aj čo sa týka mojej práce so študentami na vysokej škole. A keďže rada kreslím a tvorím, tak byť sama so sebou a so svojimi farbičkami a počítačom je skvelé obdobie… Ale zase pobyt v prírode a s ľuďmi, ktorých mám rada, sa nedá ničím nahradiť.

Rámček:

Yvonne Vavrová je absolventkou filmovej a televíznej fakulty AMU v Prahe, odbor filmová a televízna réžia. Je režisérkou a scenáristkou viac ako 90 autorských dokumentárnych filmov, z ktorých najznámejšie sú Prosperita Made In JAPANVariácie, Na konci je život. Zároveň je aj prodekankou Fakulty masmédií na Paneurópskej vysokej škole a úspešnou fotografkou a dizajnérkou. Tretí rok je predsedníčkou Slovenského filmového zväzu a je aj producentkou najdlhšie udeľovaných národných cien za film a televíziu IGRIC. 

V roku 1994 bola ocenená PRIX  ITALIA v talianskom Turíne za réžiu absurdnej drámy Ionesco Kráľ umiera. V roku 2002 v americkom Chicagu jej udelili prvú cenu v kategórii detský program za poviedku Natalka. Dokumentárny film o postavení žien na Slovensku Po meči a po praslici bol ocenený prvou cenou Centra nezávislej žurnalistiky a Svetovou bankou. Jej filmy sa úspešne premietajú v zahraničí a boli ocenené viacerými cenami (Cena Českého literárneho fondu, Prix Jeunesse v Cannes a mnohé ďalšie.)

Režisérka sa vyznačuje vzťahom k filozofickým témam v hranej aj v dokumentárnej tvorbe (napr. dokumenty Televízia, ktorá zabíja, Kráľ je nahý, Sluhovia obrazov, Strach, Popcornová kultúra, Žila som na ulici, Tabu a médiá alebo hrané filmy Kráľ umiera, Prstene pre dámu, Mário, zapískaj!). 

V posledných desiatich rokoch spolupracuje s českou verejnoprávnou televíziou, kde vytvorila množstvo citlivých portrétov, akými boli 13. komnaty Ladislava Chudíka, Kamily Magálovej, Zdeny Studenkovej, Sone Valentovej alebo aj Neobyčajné životy Juraja Jakubiska, Božidary Turzonovovej, Jozefa Bednárika a ďalších.

- - Inzercia - -