Dnes je štvrtok, 18.apríl 2019, meniny má: Valér
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Kaplánka z Prešova sa upísala deťom vo Vojvodine

apríl 19, 2012 - 11:50
Čo sa musí stať, aby evanjelický farár z Báčskeho Petrovca spojil svoj život so Slovenkou z Prešova? „No predsa to najhlavnejšie – láska,“ hovorí s iskričkou v očiach Jaroslav Kopčok, ktorý pôsobí ako evanjelický farár v Hložanoch v srbskej Vojvodine vyše desať rokov, predtým sa staral o veriacich v Erdevíku.

 


Jeho manželka Janka je Slovenka z Prešova. Majú trinásťročnú dcérku Timeu.


Kde a ako sa začal váš príbeh lásky?
Celkom prozaicky. Zoznámili sme sa ako študenti na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Padli sme si do oka a postupne objavovali, že sa rovnako pozeráme na svet, spájajú nás rovnaké túžby a ciele. Akosi vo vnútri sme boli od začiatku presvedčení, že sme predurčení byť spolu. Hoci sme vyrastali vzdialení od seba vyše päťsto kilometrov a každý v iných pomeroch, Pán Boh mal s nami dvomi „plán“, aby sme boli spolu. Odvtedy ubehlo už osemnásť rokov a stále sme o tom presvedčení.


Vaša manželka je tiež absolventka teologickej fakulty, vo Vojvodine však nevykonáva farárske povolanie. V čom spočíva problém?
Janka pôsobila ako kaplánka tri roky v cirkevnom zbore Žehňa pri Prešove. Je teda ordinovanou služobníčkou cirkvi, ale u nás vo Vojvodine nevykonáva farárske poslanie. Nie je problém v tom, že by to nemohla robiť. U nás aj na Slovensku máme ordinované ženy, ktoré slúžia v zboroch ako farárky. Problém vzniká vtedy, keď sa chce manželská dvojica farárov uplatniť v jednom zbore. Prečo? Sme od štátu oddelenou cirkvou, čo znamená, že štát neprispieva na platy a odvody farárom. Farár je výlučne zamestnancom cirkevného zboru; a jednoducho u nás ani jeden cirkevný zbor nemá dve platené miesta farárov. To, že farári vo väčších cirkevných zboroch musia obmedzovať svoje aktivity, prípadne ich zverovať laikom, lebo z pochopiteľných dôvodov všetko nestíhajú, je už iná kapitola. Som presvedčený, že niektoré zbory by si mohli dovoliť platiť aj dvoch farárov, ale zvykli si na to, že aj jeden postačí na ten najnutnejší „servis“ – aby sa v kostole pravidelne konali bohoslužby, aby mal kto pokrstiť, požehnať manželstvo a pochovať. Trpia tak nielen cirkevné zbory, ale –  ako  v našom prípade – aj manželské dvojice, keď svoje povolanie môže vykonávať iba jeden.


Netrápi ju, že nemôže aktívne pôsobiť v povolaní, ktoré si vybrala? Čo robí?
Áno, ešte stále ju to trápi, ale už nie v takej miere ako na začiatku. Prvých šesť rokov nášho pôsobenia v Hložanoch si dokonca pravidelne obliekala luterák a vykonávala každú nedeľu nešporné Služby Božie. Kým som ja odchádzal striedavo na fílie, ona zostávala konať služby v Hložanoch. V zbore to brali viac ako pomoc pre mňa než službu pre nich. Zároveň vyučovala v Detskej besiedke, viedla Oltárny krúžok žien a v škole učila náboženstvo. Ako jej v škole postupne pribúdali hodiny náboženstva, tak luterák obliekala čoraz zriedkavejšie. V súčasnosti sa už týmto aktivitám venuje naplno, posledné dva roky pracuje aj v školskej knižnici. Teraz ma už zastúpi iba zriedkavo. Napríklad naposledy v advente vykonala krst dieťaťa, keď som bol odcestovaný. Teda o povolanie celkom neprišla, len ho sústredila najmä na tých najmladších. Zároveň sa realizuje v niečom, po čom vždy túžila.


Ste evanjelický farár. Postavenie cirkevných predstaviteľov je dnes iné ako v minulosti. Čo akcentujete vo svojich kázňach, čím sa prihovárate svojim veriacim? Vediete kázne v slovenčine?
Úradnou a bohoslužobnou rečou našej cirkvi bola a stále je slovenčina. Máme to dokonca aj v oficiálnom názve. Sme Slovenská evanjelická a. v. cirkev v Srbsku. Práve cirkev sa v minulosti postavila na obranu práv slovenských evanjelikov. Vďaka odvahe jednotlivcov sme si v týchto priestoroch zachovali nielen evanjelickú cirkev, ale aj slovenskú reč, kultúru a tradície. V povedomí najmä starších generácií je doteraz veľmi aktuálne Kollárove heslo, že národnosť a nábožnosť sú sestry. Mladším toto už dnes veľa nehovorí. Posledné desaťročia silnie asimilácia a v mnohých prípadoch sa slovenská menšina prispôsobuje väčšinovej, srbskej. To vplýva aj na postavenie cirkvi a farárov v spoločnosti. Na jednej strane sme vnímaní ako udržiavatelia tradícií a vyžaduje sa od nás, aby sme v cirkvi pestovali ľudové zvyky a tradície a udržiavali slovenské povedomie. Toto sa občas deje aj na úkor vlastného poslania cirkvi – zvestovať evanjelium Ježiša Krista. Vo svojich kázňach sa snažím viesť ľudí ku Kristovi, predstavovať ho ako nášho záchrancu a učiteľa. Samozrejme, po slovensky. Ostatné aktivity späté s udržiavaním našej národnej identity prenechávam skôr iným slovenským inštitúciám, spolkom a združeniam. Mojou výhodou – oproti iným prostrediam, kde sú Slováci v menšine, je aj to, že Hložany majú väčšinové slovenské obyvateľstvo, a teda sa môžem prioritne venovať tomu, čo je poslaním cirkvi.


Je v Hložanoch, respektíve v celej Vojvodine, dostatok veriacich? Chodia ešte ľudia do kostola?
V pamäti mi utkveli slová nášho biskupa S. Vrbovského, ktorý nám raz povedal: „„Keď som začal slúžiť v cirkvi ešte ako mladučký farár, v kostole sedeli samí starší ľudia. Jeden môj kamarát, ktorý pracoval v rozhlase, mi vtedy povedal: Čo budeš robiť o niekoľko rokov, keď títo starí ľudia zomrú, komu budeš slúžiť? Poď pracovať k nám do rozhlasu. Cirkev nemá perspektívu... Odvtedy ubehlo už takmer štyridsať rokov a tých starých ľudí v kostolných laviciach je stále rovnako.“ Za svojich štrnásť rokov praxe s tým môžem iba súhlasiť. Jedni síce zomrú alebo odídu, ale prídu ďalší, a stále je komu slúžiť. Je pravda, že priemerný vek veriacich, ktorí chodia na služby Božie, je nad šesťdesiat rokov, ale som vďačný za každého z nich. No nie je to celkom len o senioroch. V cirkevnom zbore máme čulú aktivitu aj s deťmi a mládežou. Mládež zo speváckeho súboru Kvapôčky sa dvakrát predstavila aj na Slovensku, v Dudinciach a v Prešove. Strednú generáciu sme zase zapojili do spevokolu.


V obci máte združenie Slovenka. Čomu sa venuje? Ako sa vám darí nadväzovať, respektíve udržiavať kontakty so Slovenskom?
V Spolku žien Slovenka sa venujú zachovaniu kultúry a tradícií Slovákov v našom prostredí. Realizujú prednášky z rôznych oblastí, usporadúvajú výstavy a podieľajú sa na organizácii niektorých podujatí, napríklad aj toho najznámejšieho dolnozemského festivalu Tancuj, tancuj, ktorý sa koná práve v Hložanoch. Zvyknem hovoriť, že u nás na fare je to ako na Slovensku. Cez satelitný prijímač sledujeme slovenské programy častejšie ako srbské. Vďaka tomu sme o tom, čo hýbe Slovenskom, dobre informovaní. Neraz prekvapíme rodinu na Slovensku tým, že vieme o niečom, o čom ani oni  netušia. Počítačové programy a mobily máme nastavené v slovenčine. Na stene nám visí kalendár s prírodnými krásami Hriňovej. So Slovenskom skypujeme, mailujeme, telefonujeme. Dostávame týždenník Evanjelický posol spod Tatier a inú, najmä kresťanskú literatúru. Okrem toho aspoň dvakrát do roka odchádzame za Jankinou rodinou. Tiež máme ako zbor družbu s evanjelickým zborom v Prešove, s ktorým sme si za posledné štyri roky vymenili tri návštevy. Takže kontakty so Slovenskom sú naozaj silné a nedokážeme si bez nich predstaviť svoj život.


Akými tradíciami žijú Vojvodinčania v čase veľkonočných sviatkov?
Nie sú všade rovnaké. Líšia sa v jednotlivých osadách podľa toho, odkiaľ sa tam Slováci nasťahovali. Každý kraj si zachováva nejaké zvláštnosti, ktoré nepoznajú v inom kraji. U nás sa napríklad na Zelený štvrtok varí huspenina – jedlo z údeného bravčového mäsa –  a cesnačka, ktoré sa tu nazýva „studenia“.  Niekto si zvykne uvariť aj klobásku. Na Veľký piatok sa varia cestové rezance, ktoré sa potom jedia s tvarohom. Obyčajne na Bielu sobotu sa varia vajíčka, ktoré sa aj farbia. Jedia sa v ten istý deň a časť z nich sa odkladá na Veľkonočný pondelok, keď chlapci, ale aj muži chodia oblievať dievčatá a ženy. Niektorí parfumom, ale daktorí aj vodou z pohára alebo aj z vedra. Po oblievačke potom dostanú vajíčka. Potešiteľné je, že viacerí si na Veľkú noc spomenú, že je to predovšetkým kresťanský sviatok a objavia sa vo väčšom počte aj v kostole.









Autor: Beata Vrzgulová
Foto: archív P. K.

- - Inzercia - -