Dnes je piatok, 19.apríl 2019, meniny má: Jela
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Timrave sa páčili ľahtikári

december 08, 2011 - 14:27
Timrava nepodľahla vo svojej tvorbe ani romantickosti ani sentimentalite, Len túžbam srdca sa neubránila – jej nešťastím bolo, že sa zamilovala do nepravého. Pred cudzími ľuďmi ostávala uzavretá ako kvet, ktorý sa rozvinie len v priaznivom domácom prostredí.

 





Literárnemu kritikovi Andrejovi Mrázovi sa Timrava zdala uzavretá, až pichľavá, jeho žena, maliarka Lea Mrázová, si všimla jej „vtip, iróniu a smiech v pohotovosti za drobnými ústami“. Bystrú pozorovateľku Zoru Jesenskú úplne ohromila: „Táto stará pani, o dve generácie staršia ako my, bola vnímaním sveta, zorným uhlom, výbušným cítením, utajeným rebelantstvom, náruživou dychtivosťou a ironickým odstupom taká blízka, ale taká blízka nášmu cíteniu, taká v pravom slova zmysle moderná.“ Ctitelia jej noviel a poviedok Skúsenosť, Všetko za národ, Hrdinovia, Veľké šťastie, Bez hrdosti, Ťapákovci, Skon Paľa Ročku a ďalších radi navštevovali jej rodné Polichno takmer ako pútnické miesto.

Tamojší Slančíkovci mali vo svojom erbe vytrvalosť a vernosť: 28-ročný evanjelický farár Pavel Slančík si do odľahlej novohradskej dediny doviedol 16-ročnú mladomanželku Máriu a ostali tam štyridsaťosem rokov – až do jeho smrti. Z ich jedenástich detí sa dožili dospelého veku štyri dievčatá – Irena, Izabela, Mária, Božena, a dvaja chlapci – Pavel a Bohuslav – Boženino dvojča. Mladá matka musela byť obdivuhodná žena, keď popri vedení domácnosti zvládla toľko detí. Všetky sestry mali literárny talent, jeho silu si skúšali v domácom časopise Halúzka. Irena bola zo sestier najkrajšia i najveselšia, Božena zasa najuzavretejšia. Nerada bývala v strede pozornosti, preto ju málokedy nájdeme na skupinových fotografiách. V Polichne nikto nevedel, že píše do časopisov. Jej vlastné sestry sa to dozvedeli až po uverejnení novely Mojžík, „keď sa bála večer vyjsť na ulicu, aby ju gazda, ktorého tak verne opísala, nezbil“. Jej známe postavy – Iľa-kráľovná, Anča-zmija, bezočivá Jozefa Jakubovičová, malomeštiacka vdova Bukovičová, cynický Samko Jablonský, alkoholik Mojžík a ďalšie majú pestrú škálu  psychologicky dobre vykreslených vlastností. Len spisovateľkin módny vkus ostával čierno – biely:  vždy nosila šaty bez kvietkov a iných vzoriek, v mladosti biele, v staršom veku čierne. Nevedela sa pretvarovať, bývala otvorená, pravdovravná. Keď uvidela svoj portrét, ktorý asi po päťdesiatich sedeniach namaľovala Lea Mrázová, s nevôľou zhíkla: „Či som to ja, tá striga?  Či som ozaj taká špatná? Vlasy ani zo slameného šúpoľa...“ Aj jej tvrdohlavosť sa v staršom veku ešte vystupňovala: hoci bola chorá (trpela na vysoký tlak, srdce, oči), odmietala lieky i diétnu stravu a svojej opatrovateľke, neteri Zlatke, dcére brata Bohuslava, vyčítala, že ju trápi hladom.

ZAMILOVANÁ DO NEPRAVÉHO
V zvodoch tela bola Timrava cudná ako všetky vtedajšie dievčatá – ani pri kúpaní sa v potoku neukazovali chlapcom nahé plecia či kolená. Hoci sa nevydala, vedela sa prudko zamilovať. Jej najväčšou láskou bol ľahtikársky učiteľ Ľudovít Čipkay, o ktorom snívali viaceré dievčatá.

Jej sestra Mária o ňom prezrádza: „Bol to veľmi zábavný spoločník, dobrák, ale trocha čudák. Nadovšetko ho zaujímala poľovačka a rád si vypil. Vtedy zabudol i na to, že treba učiť deti.“ Čiernovlasý, čiernooký Ľudovít bol od nej mladší, čo sa v tom čase pokladalo za nevhodné. Jej cit bol silnejší než dievčenská ostýchavosť: aby svojho milého mohla uvidieť, denne navštevovala jeho sestru. Svoju beznádejnú zaľúbenosť opísala v novele Bez hrdosti a ušla pred ňou až na Oravu, kde prijala miesto spoločníčky malomeštiackej vdovy. Po krátkom čase i odtiaľ zutekala. Božena už v mladosti tušila, že sa nevydá: „Uvidíte, Irenka sa vydá i vy všetky sa vydáte, len ja nie. S mojou povahou sa ja neviem nikomu tak blízko dostať...“ Pravdepodobne najväčšou chybou bolo, že sa zamilovala do nepravých – nie do serióznych mládencov, ale do záletných ľahtikárov a pôžitkárov.  „Timrava sa mohla vydať, veď bola pekné a strojné dievča,“ spomína si jej synovec Michal, syn sestry Ireny. „O jej ruku sa vážne uchádzal Štefan Algöver, evanjelický farár v Závadke. Bol charakterným, národne uvedomelým človekom, ale mal málo jemnosti a jeho prostorekosť ho k Timrave nepribližovala. Mala i viac uchádzačov, ale na podrobnosti sa už nepamätám.“ Keď raz uvidela ktorúsi ženu žehliť mužovi košele, pohŕdavo vyprskla: „Pre toto by som sa mala vydať?“  Ktovie, ako by bolo skončilo jej prípadné manželstvo...?

 

MILOVALA DETI
Spisovateľkin sused v Ábelovej, kam sa s matkou presťahovali po otcovej smrti v roku 1909 k bratovi Bohuslavovi, bol svedkom skrývaného dojatia, aké v nej vyvolávali deti. „Stalo sa raz, keď sme boli na večernom posedení, že moja žena chcela na chvíľu odbehnúť domov a pozrieť deti, či spia. Teta Božena sa ponúkla, že pôjde tiež. Šli sme. Deti spali. Všetky tri spolu. Teta si sadla na posteľ a dívala sa dlho bez slova na ne. Neponáhľala sa naspäť do spoločnosti. Ktovie, aké city a myšlienky hýbali jej dušou...“ Vlastné deti jej nahrádzali netere a synovci, zaujímala sa o najmenších i dospievajúcich aj o ich kamarátov, veľa času prežívala v ich blízkosti: „V lete od piatej-šiestej popoludní sa na dadovskom dvore hrával volejbal. Vytiahli sme sieť, ktorá mala stále miesto v byte tety Boženy. Ešte ani sieť nebola pripravená a teta už bola na svojom mieste – na drevenej lavici, pri schodíkoch do jej bytu. ...vždy bola verným fanúšikom, prežívala radosť z hry s nami,“ spomína si učiteľ Viliam Saktor. Synovcom a neteriam rada vlastnoručne chystala pohostenie, vyprážala pampúchy, ponúkala jej preslávený jahodový likér. S mladými zašla neraz i do krčmy! Rada prijímala pozvania na stužkové slávnosti maturantov i divadelné predstavenia lučeneckej mládeže (v Lučenci, pri rodine brata Bohuslava, žila po roku 1945), zaujímala sa o všetko už počas nácviku hier. Keď v roku 1947 dostala titul národnej umelkyne, spojený s finančnou odmenou, i čestný dôchodok, založila nadáciu na podporu študentiek z chudobných rodín. Narodila sa v roku 1867 v storočí, ktoré malo agresívnu povahu odnárodňovania – pod vplyvom manželiek sa odnárodnili aj obaja Timravini bratia. Úzke citové puto ju spájalo s jej dvojčaťom Bohuslavom, ktorý zomrel v lete roku 1951. Spisovateľky sa jeho smrť veľmi dotkla, smutne poznamenala: „Tento rok pôjdem aj ja. Keď sme sa naraz narodili, spolu aj zomrieme.“ Jej tušenie sa naplnilo: po mozgovej porážke 27. novembra 1951 v Lučenci zomrela.


Autor: ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto a citáty zo zborníka Timrava v kritike a spomienkach
 

- - Inzercia - -