Dnes je nedeľa, 17.január 2021, meniny má: Nataša
Čas čítania
13 minutes
Zatiaľ prečítané

PIAF A DIVADLO SVETA

marec 09, 2020 - 18:00
A tu hlas, ktorý vychádza z hĺbky jej tela, hlas, ktorý ju ovláda od päty k hlave, rozvinie mohutnú vlnu čierneho zamatu. Tá teplá vlna nás zavalí, prevalí sa cez nás, vnikne do nás. A Édith Piaf sa ako neviditeľný slávik stane neviditeľnou. Neostane z nej nič, iba pohľad. Biele ruky, voskové čelo, na ktorom sa zachytáva svetlo, a hlas, ktorý nadobúda na objeme, stúpa, pomaly ju pohlcuje, narastá ako jej tieň na stene a víťazne zastúpi to nesmelé dievča.
Foto: 

Od tohto okamihu jasne vidieť génia Édith Piaf a každý ho cíti. Presahuje samu seba, presahuje svoje piesne, ich slová. Presahuje nás. Duch ulice vniká do všetkých miestností v meste. To už nie je Édith Piaf, ktorá spieva. Je to padajúci dážď, šumiaci vietor, mesačný svit, ktorý rozlieva hladinu svojho jasu.

* * *

Keby sme sa kdekoľvek na svete, v ktorejkoľvek krajine a na ktoromkoľvek kontinente pýtali ľudí, či poznajú nejakého francúzskeho speváka, najväčšie percento respondentov by poznalo Édith Piaf. Je to jednoznačne najznámejšia francúzska speváčka všetkých čias a všetkých žánrov. Asi by si dosť veľa ľudí spomenulo aj na názov niektorej z jej najslávnejších pesničiek – La Vie en rose, Non, je ne regrette rien, Hymne à l'amour, Mon légionnaire, La Foule, Milord, Mon Dieu či L'Accordéoniste.

Édith Piaf. Pre mnohých z nás najvýznamnejšia šansoniérka, ktorá pre iných vlastne vôbec nebola šansoniérkou a ani nespievala šansóny. Ak chceme zistiť, ako vzniklo takéto fatálne protirečenie, musíme si položiť otázku, čo je to šansón, a zamyslieť sa aj nad jeho historickými premenami. Lenže aj tu narazíme na množstvo odpovedí. Od celkom jednoduchej a jednoznačnej až po nemožnosť akejkoľvek definície.

Nuž teda, šansón je hudobné dielo, ktoré sa skladá z textu a melódie a je určené na jednohlasnú či polyfónnu interpretáciu ľudským hlasom. Bez sprievodu alebo so sprievodom sólového nástroja, malého nástrojového zoskupenia, alebo hoci big bandu či veľkého symfonického orchestra – na tom nezáleží. Francúzsky pojem la chanson totiž znamená presne to isté ako slovenské slovo pieseň. Sú v ňom obsiahnuté najrôznejšie formy spevného prejavu a jeho rozsah sa začína pri detskej vyčítanke a končí sa, povedzme, pri stredovekej chanson de geste (Pieseň o Rolandovi z 12. storočia má 4002 veršov). Ako prvé vymedzenie sa niekedy uvádza odlíšenie pojmov le chant a la chanson. Teda spev – duchovný a vzdelanecký – a pieseň – svetská a ľudová. Už tu, podobne ako pri ďalších definíciách, by sme našli príklady, ktoré ich popierajú. Pri hľadaní koreňov šansónu sa spomínajú stredovekí trubadúri a truvéri, skladateľ Guillaume de Machaut, potom Guillaume Dufay, Gilles Binchois, Josquin des Prés, Johannes Ockeghem a ďalší. Z neskoršieho obdobia sa nám zachovala zaujímavá anonymná spoločenskokritická Pieseň o návrate jari z roku 1586. Okolo polovice 17. storočia vzniklo asi štyritisíc mazarinád – politických šansónov, ktoré sa vyhrážali smrťou kardinálovi Mazarinovi. Spievali ich potulní speváci na parížskom moste Pont-Neuf, všeobecné nápevy využívali k viacerým textom. Mazarinády hodnotia historici ako prvý masový prejav politického šansónu.

Prvou legendárnou postavou francúzskeho šansónu bol Pierre-Jean de Béranger, ktorý žil v rokoch 1780 – 1857 a písaniu piesní sa začal venovať v roku 1813. Z prvého obdobia jeho tvorby pochádza Kráľ Yvetot. Stará povesť poskytla Bérangerovi námet na napísanie satiry na cisára. Ten sa vraj na pesničke najprv dobre zasmial. Lenže Béranger sa stal populárnym. Väznenie, prenasledovanie, pokuty, policajný dozor – to všetko iba zvyšovalo jeho popularitu. Otvoreným odporom proti vláde, absolutizmu a pokrytectvu a silným sociálnym cítením sa stal skutočným ľudovým básnikom. Jeho piesne každý poznal a každý si ich spieval.

V 80. rokoch 19. storočia sa v parížskych kabaretoch a šantánoch (café-chantant znamená spievajúca kaviareň) začal rodiť tzv. realistický šansón, ktorého najvýraznejším predstaviteľom v tomto období sa stal Aristide Bruant, hlásiaci sa k odkazu Françoisa Villona. Hlasy niektorých spevákov tohto obdobia sa nám zachovali na novších gramofónových platniach zo začiatku 20. storočia. S platňami súvisí aj definícia šansónu ako divadla sveta v troch minútach. Približne na tri minúty bola totiž obmedzená nahrávka na jednej strane šelakovej gramofónovej platne, takže tento technický vynález v určitej miere ovplyvnil vznik nového hudobného žánra. Niekedy v tomto období vzniká aj pojem chanson française, ktorý je veľmi blízky nášmu termínu šansón. Už stredoveké svetské chansons (piesne či šansóny) sa odlišovali od latinských duchovných chants (spevov) aj tým, že používali domácu reč, reč ľudu, teda francúzštinu a nie latinčinu. Hoci šansón začal v 20. storočí vznikať v rôznych krajinách a v rôznych rečiach, vždy sa do určitej miery hlásil k posolstvu francúzskeho šansónu. Pojem chanson française sa dodnes používa na definovanie piesne, ktorá tvorí opozíciu voči agresivite importovanej anglo-americkej hudby a jej jazyka.

Édith Piaf je práve predstaviteľkou takto chápaného francúzskeho realistického šansónu.

* * *

Volala sa Édith Giovanna Gassionová a narodila sa v Paríži 19. decembra 1915. Už na tento deň sa viažu prvé legendy o Édith Piaf. Narodila sa totiž pod plynovou lampou na plášti parížskeho policajta alebo na schodoch domu na ulici Belleville 72, alebo v pôrodnici Tenon. Najznámejšia je verzia s kandelábrom, ale druhú, podobne romantickú, tú o schodoch, podporuje zasa pamätná tabuľa, ktorú odhalil Maurice Chevalier. Spomínané okolnosti, v podstate náhodné, nemenia nič na skutočnosti, že Édith Piaf sa narodila naozaj v chudobnom parížskom komediantskom prostredí, o akom celý život spievala. Jej matka Annetta Maillardová, prezývaná Line Marsa, si na živobytie zarábala spevom na uliciach Clichy. Otec Louis-Alphonse Gassion bol pouličným akrobatom. Malá Édith vyrastala u oboch starých matiek. Tá po matke jej vraj do dojčenskej fľaše dávala víno. Neskôr sa dostala k otcovej matke, ktorá bola majiteľkou hodinového hotela v Normandsku. Maličká Édith dostala očný zákal a oslepla. Oči jej ošetrovali slečny, ktoré zamestnávala jej stará mama. Tá ju napokon vzala do Lisieux. Po tejto púti sa Édith vrátil zrak. Prvou vecou, čo uvidela, bola klaviatúra. Z vďaky za zázračné uzdravenie bola Édith Piaf celý život vrúcne oddaná svätej Terezke Ježiškovej. Na krku nosila jej medailónik, na nočnom stolíku mala jej obrázok a v ťažkých chvíľach ju prosila, aby za ňu orodovala.

Keď jeden kňaz presvedčil Éditinho otca, že nevestinec nie je najlepším prostredím na výchovu mladého dievčaťa, otec si ju vzal k sebe a dvanásťročná Édith spievala na ulici, aby mu prilákala publikum. Keď mala pätnásť, rozhodla sa, že sa osamostatní. Prijala umelecké meno Huguette Éliasová a vystupovala aj ako členka tria Zizi – Zorette – Zuzu. Keď mala sedemnásť, vydala sa za murára Louisa Duponta a onedlho po svadbe sa jej narodilo jediné dieťa – dcéra Marcelle, ktorá zomrela, keď mala dva a pol roka. Prvé angažmán dostala Édith v nočnom podniku Juan-les-Pins na ulici Troyen. Tam ju našiel Louis Leplée a ponúkol jej miesto v kabarete Gerny. O niekoľko týždňov neskôr bol Leplée zavraždený. Édith vyšetrovali ako podozrivú z vraždy. Jednoducho preto, že pochádzala z podozrivého prostredia.

Neskôr sa v Éditinom živote objavil textár Raymond Asso, ktorý z nej aj vďaka skladateľke Margueritte Monodovej, urobil hviezdu. Prišlo vystúpenie v Nice, potom v roku 1937 pod novým menom Édith Piaf v parížskom ABC. Včera večer sa zrodila nová speváčka – zareagovala kritika.

Keď bol Raymond Asso mobilizovaný, ujali sa Édith Piaf textári Michel Emer, René Rouzeau, neskôr Henri Contet.

Za vojny spievala Édith Piaf, kde sa len dalo. Navštívila aj zajatcov v táboroch v Nemecku, ale odmietala spievať pre Nemcov. Po vojne mala ťažkosti, že na to vraj nemá dôkazy. Na prvom turné po USA bola so skupinou Les Compagnons de la chanson. V roku 1949 mala recitál v sále Pleyel. Spievala tu aj slávny Hymnus na lásku, ktorý venovala svojej veľkej láske – boxerovi Marcelovi Cerdanovi, ktorý práve zahynul pri leteckom nešťastí. Od tejto tragédie bola Édith závislá na drogách. V roku 1953 sa po druhý raz vydala za Jacquesa Pillsa, ktorý sa pokúsil o jej liečenie. Na ďalšom americkom turné ju sprevádzal Georges Moustaki. V roku 1956 uviedla na mimoriadne úspešnom predstavení v Olympii medzi inými aj pieseň Non, je ne regrette rien. Ak hovoríme o úspechoch Édith Piaf, nemôžeme zabudnúť ani na jej zmysel pre talenty, na jej schopnosť objavovať. Vďaka nej pomohla začínajúcemu Bécaudovi, Montandovi, Aznavourovi i skupine Les Compagnons de la chanson, s ktorou nahrala viacero piesní. A žiada sa zdôrazniť ešte niečo. Édith Piaf nikdy nezabudla na prostredie, z ktorého vyšla. Vlastne neprestala byť jeho súčasťou, ani keď už zarábala ako hviezda.

Koncom päťdesiatych rokov Édith Piaf čoraz väčšmi podliehala závislosti na ópiu i postupujúcej chorobe pečene. V roku 1959 nedospievala predstavenie v Mauberge, ale vďaka mimoriadne pevnej vôli sa znovu pozviechala. Tri razy prekonala pečeňovú kómu a potom zasa vystúpila na javisko so svojím tretím manželom Théom Sarapom. Jej posledným slávnym vystúpením bol spev na Eiffelovej veži 25. septembra 1962.

* * *

Vznik piesne je podmienený spoluprácou textára a skladateľa, niekedy sa k nim pridáva aj autor aranžmán. Piesni dáva život interpret – predovšetkým spevák, ale aj jeden či viacerí inštrumentalisti. Pre šansón v modernom chápaní je ideálne spojenie auteur-compositeur-interprète (textár, skladateľ a interpret) v jednej osobe. Teda šansoniér v tom najozajstnejšom zmysle slova. Výnimka? Čierna múza zo Saint-Germain-des-Prés, inšpirátorka básnikov a geniálna interpretka ich textov Juliette Gréco. Nikdy nenapísala nijakú pieseň ani jediný text. Na rozdiel od nej staršia Édith Piaf aspoň príležitostne písala aj texty, hoci aj pri tých mávala spoluautora. Kým Gréco vedela vynikajúco interpretovať texty básnikov (pre ktorých bola inšpiráciou), pre Édith Piaf tvorili textári a skladatelia pesničky tak, aby boli výpoveďou o nej, o jej prostredí, živote, citoch, vnútornom svete. Ich nápevy vychádzali z tradície parížskych pouličných spevákov a mali často sentimentálne texty bez vyšších umeleckých či poetických ambícií. Ale Édith Piaf ich povýšila svojím spevom, povýšila ich neobyčajne silným dramatickým nábojom svojho prednesu. Napokon, protiklad chanson de variété – chanson à texte, teda prozaickejšia varietná pieseň a poetickejší šansón s dôrazom na text sa začínal pretriasať a definovať až v päťdesiatych rokoch na obhajobu umeleckých kvalít toho, čo chápeme pod pojmom šansón aj dnes. Takýto šansón dostal svoj priestor v parížskych kabaretoch na Rive gauche (L'Écluse, Le Cheval d'or) i v koncertných sálach Olympia a Bobino. A zasa by sme našli množstvo negácií tohto protikladu, keď sa k varietným tradíciám vo svojich piesňach hlásia tí najvynikajúcejší šansoniéri: Léo Ferré, Georges Brassens, Catherine Sauvage, ťažšie zaraditeľný Jean Ferrat, ale dokonca aj taká Barbara! No bez ohľadu na význam, ktorý sa prikladá textu, na rozdiel od nášho prostredia sa vo Francúzsku všeobecne pri autorstve piesní vždy uvádza na prvom mieste textár (ako auteur), až po ňom skladateľ.

Jacques Bertin, jeden z významných auteur-compositeur-interprète v jednej osobe, odhodlane bojoval za uznanie chanson à texte ako svojbytnej umeleckej disciplíny, teda aby šansón nebol pokladaný iba za odvetvie šoubiznisu. O označení autorská pieseň vraví:

[...] každá pieseň má svojho autora, piesne nerastú iba tak zo zeme. Všetky piesne pochádzajú od nejakého autora, aj keď pri tých najstarších [...] sa jeho meno už stratilo. Ale ak má výraz autorská pieseň znamenať, že ide naozaj o pozoruhodné dielo, [...] potom áno, akceptujem takéto označenie.

Je zaujímavé, že kým v Belgicku umeleckú hodnotu šansónu obhajovali hudobnou stránkou, blízkym vzťahom ku klasickej hudbe, vo Francúzsku zasa vzťahom k poézii či aspoň k básnikom. Ako rozhodujúca poetická inšpirácia tohto žánru sa spomína trojica Charles Baudelaire, Paul Verlaine a Arthur Rimbaud. Z novších čias, už v priamom vzťahu k šansónu, sa nám ako prvé meno vybaví Jacques Prévert. Vzťah k básnikom i vzájomný vzťah s básnikmi má teda rôzne podoby. Väčšinou sa týka šansoniérov, ktorí sú aj autormi (Léo Ferré, Georges Brassens), ale nie je to podmienka – niekedy ide len o interpretov (Yves Montand, Juliette Gréco).

V prípade Édith Piaf bol tým básnikom Jean Cocteau. Verný priateľ a obdivovateľ jej umenia, ktorý kedysi povedal: Piaf sa podobá na burinu, ktorá bujnie tým väčšmi, čím viac ju osekáte.

* * *

Édith Piaf zomrela 10. októbra 1963 v Placassieri, predmestskej štvrti Grasse, v náručí Danielle Bonelovej, svojej celoživotnej sekretárky a dôverníčky. Prevoz jej tela do parížskeho bytu na bulvári Lannes bol zorganizovaný v prísnej tajnosti. Jedenásteho októbra bol dodatočne vystavený úmrtný list s falošným dátumom a zverejnená správa o smrti Édith Piaf. Keď sa to dozvedel básnik, dramatik a výtvarník Jean Cocteau, priateľ, ktorý ju od jej speváckych začiatkov učil, vzdelával, kultivoval, dopĺňal jej vedomosti, čo nenadobudla v prvom ročníku základnej školy, ktorý jediný absolvovala, iba si povzdychol:

Loď klesá ku dnu. Je to môj posledný deň na tejto zemi. [...] Nepoznal som bytosť, ktorá by si nešetrila dušu tak, ako ona. Nemíňala ju, ona ňou plytvala, zlato z nej vyhadzovala von oknom. O šesť hodín neskôr Jean Cocteau skonal.

Pohrebný sprievod Édith Piaf prišlo do ulíc pozdraviť viac ako pol milióna ľudí. Na cintorín Père-Lachaise sa ich dostalo asi 40 000, bola medzi nimi aj Marlene Dietrichová. Dav do seba strkal, mladí lozili po hrobkách, aby lepšie videli, do Bruna Coquatrixa sotili tak, že spadol do vykopanej jamy...

Zabalzamované telo Édith Piaf odpočíva v hrobe, kde leží aj jej otec Louis-Alphonse Gassion, jej druhý muž Théo Sarapo a jej dcérka Marcelle.

* * *

Édith Piaf zavŕšila viac ako polstoročnú tradíciu francúzskeho realistického šansónu – chanson réaliste – a stala sa matkou francúzskeho šansónu, ktorý sa zrodil v 50. rokoch. Sama bola bytostným stelesnením DIVADLA SVETA V TROCH MINÚTACH.

Dana Dinková, režisérka a choreografka

Pochádza z Bratislavy, kde absolvovala štúdium choreografie na VŠMU. V rokoch 2000 − 2003 pôsobila ako umelecká šéfka baletu v Štátnej opere v Banskej Bystrici, kde v tom čase realizovala deväť divadelných predstavení vo vlastnej réžii a choreografii. Z nich bolo divácky najúspešnejšie Gypsy roots čilli cigánske korenie. V roku 2008 tento titul uviedlo aj Severočeské divadlo opery v Ústí nad Labem a dostalo zaň hneď dve ocenenia a hlavný interpret získal za stvárnenie hlavnej roly Cenu Thálie. Dinková je autorkou námetu, spolulibretistkou, režisérkou a choreografkou diela Archa templárov, na ktorom spolupracovala s hudobným skladateľom Henrichom Leškom. Problematike šikanovania sa venovala vo svojom ďalšom multižánrovom diele Nemé tváre/Mne sa to stať nemôže.

V roku 2013 Dana Dinková dokončila štúdium opernej réžie na Opera Academy v talianskej Verone – pri tejto príležitosti pripravila svoje autorské predstavenie venované opernému géniovi G. Verdimu. Na javisku Štátnej opery bolo uvedené pod názvom Verdi. Na poli opery sa uviedla réžiou diela P. Mascagniho Priateľ Fritz, ktoré banskobystrické divadlo inscenovalo v slovenskej premiére. Na domácej scéne režírovala i detskú operu X. Montsalvatgeho Kocúr v čižmách, Verdiho operu La traviata, českú operu J. B. Foerstera Eva i výpravný americký muzikál Hello, Dolly! V Divadle F. X. Šaldy v Liberci režírovala operetu J. Straussa ml. Noc Benátkach, v Slezskom divadle v Opave operu Nápoj lásky G. Donizettiho a operetu Cigánsky barón J. Straussa ml.

Ako choreografka spolupracovala s operetným divadlom v rakúskom Badene, Slovenským národným divadlom, Štátnym divadlom Košice, Divadlom Nová scéna v Bratislave, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Aréna v Bratislave atď. Divákom je známa aj ako herečka z celovečerných filmov Šípová Ruženka, Tábor padlých žien, Knieža a Duchovia.

Ešte aj dnes, 57 rokov po smrti Édith Piaf – tejto malej veľkej ženy – sa pri počúvaní piesní v jej podaní zastavíme nad zvláštnou vnútornou silou a emóciami, ktoré vychádzali z jej hlasu. V jej sugestívnej interpretácii vynikajú poetické kvality textu a nosnosť melódií ako odraz predovšetkým autentických zážitkov umelkyne. Pre jej životné osudy je najcharakteristickejšia pieseň Nič neľutujem (Je ne regrette rien). Práve túto symboliku som sa rozhodla zobraziť prostredníctvom symbiózy hovoreného slova a tanca, najmä však jej piesní tak, aby vynikol originálny a jedinečný speváčkin hlas. Divák má možnosť zoznámiť sa hneď s dvomi postavami Édith Piaf – s jednou tanečnou a druhou hereckou, ktorá na sklonku života vyrozpráva celý svoj príbeh. Symbolická scéna v podobe „javiska na javisku“ s náznakom konštrukcie Eiffelovej veže a kostýmy s nádychom súčasnosti mapujú roky a udalosti, ktoré Piaf prežila. O hudobnú stránku sa postaral známy dirigent a skladateľ Branislav Kostka, ktorý svojou hudobnou kompozíciou vytvoril nálady jednotlivých osudných etáp jej života tak, aby dielo vyznelo kompaktne a ucelene.

Pri práci na tvorbe diela som sa usilovala vyhnúť encyklopedickému a popisnému prístupu. Piaf bola totiž plná vášní, rozporov a neočakávaných rozhodnutí. Taký je aj náš príbeh – vášnivý i prekvapivý. Pri koncipovaní jednotlivých scén som vychádzala hlavne z emočnej sily jej šansónov, nie z chronológie ich vzniku. Tento princíp mi poskytol v tvorivom procese potrebnú slobodu a voľnosť. Pomáhal mi hlbšie preniknúť do jej vnútra, duševných stavov i pocitov. Bola ako prírodný živel, ktorý si vedel podmaniť celý svet. Žila na doraz, bez rezervy, prekračovala svoje hranice. Oblečená vždy iba v čiernych šatách bažila po živote, láske, mužoch i alkohole. Nebola dieťaťom smútku, naopak, vždy mala bláznivé nápady. V jej živote sa striedala sláva, obdiv, ale aj žiaľ a nešťastie. Sama o sebe na sklonku života povedala: Žila som strašne a zároveň úžasne, pretože som milovala, milovala som predovšetkým život. O to náročnejšie bolo vybudovať s našimi interpretkami jej plnokrvný charakter, to, aká bola v skutočnosti, aké boli všetky ženy, ktorými bola: dievčatko Édith, la môme Piaf a napokon veľká Édith Piaf.

Branislav Kostka, autor hudby

Známy dirigent, hudobný skladateľ, aranžér, zbormajster, producent a spevák. V roku 1992 vyštudoval bratislavské konzervatórium a v štúdiu dirigovania pokračoval na VŠMU v Bratislave (1992 – 1997). Už počas štúdia sa venoval zbormajsterskej činnosti v speváckych zboroch Technik, Musica Vocalis, Chorus Alea, v ktorých sa orientoval hlavne na interpretáciu renesančnej a barokovej hudby. Pôsobil ako šéfdirigent Komorného zboru SĽUK, no ako hosť spolupracoval i so Slovenským filharmonickým zborom či Bratislavským chlapčenským zborom. Ako dirigent a korepetítor sa ďalej venoval muzikálovému žánru v divadlách Nová scéna v Bratislave, v Divadle A. Bagara v Nitre. Branislav Kostka dirigoval popredné slovenské telesá ako Slovenská filharmónia, Orchester SND, Štátna filharmónia Košice, Komorní sólisti Bratislava, Musica Aeterna, Solamente naturali, Savaria Symphony Orchestra. Hudobne naštudoval a dirigoval úspešné baletné projekty Zvonár z Notre Dame (Maurice Jarre) v Janáčkovom divadle v Brne, či balet Borisa Eifmana Za hranicami hriechu (Bratia Karamazovovci) v SND. Je autorom hudby k predstaveniam Krvavá svadba (v rámci projektu Slovenského komorného baletu, 1997), Edith Piaf (Štátne divadlo Košice, 1998) a k rôznym činoherným projektom. V roku 2004 založil populárne a cappella zoskupenie FRAGILE, s ktorým reprezentuje tento vokálny žáner nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. 

- - Inzercia - -