Dnes je štvrtok, 26.november 2020, meniny má: Kornel
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Vieme, s kým žijeme?

apríl 18, 2020 - 11:13
Koronavírus nás načas zavrel do domácností, kde riešime ako rodinu, tak aj pracovné povinnosti. Trávime spolu celé dni na 100 percent, na čo nikto nebol ani zvyknutý, ani pripravený. Spoznávame sa až "na kožu”. Izolácia od okolia, spoločnosti dokonale odhaľuje stránky nášho JA, o ktorých sme možno doposiaľ ani netušili …

Radí PhDr. Katarína Hatráková psychologička:

Nie, nevieme, s kým žijeme... Tvorba partnerského vzťahu je dobrodružná cesta. Celoživotná. A jej začiatkom je obrázok, čiastočne namaľovaný našimi predstavami, potrebami, očakávaniami a dokreslený živým človekom, ktorého stretneme a chémia nám povie, že je to ten, s ktorým je fajn a dobre sa s ním komunikuje, reaguje na moje očakávania a tvoriť s ním vzťah sa mi jednoducho chce. Prirodzene sa tento obrázok v čase vyvíja, mení farby. Kríza, konflikt, ohrozenie tento proces urýchľuje. Mení nám optiku, lebo sa chránime, a tým sa môžeme stať pre partnera nečitateľní, noví, iní. Lebo práve obranné mechanizmy vyplavujú z útrob našej duše často mnoho, na čo nie sme práve hrdí.

Je možné, aby karanténa “odhalila” u niektorého z partnerov vlastnosti, ktoré sa doposiaľ neprejavili? 

Áno, nútená blízkosť, povinnosť byť spolu odhalí u človeka vlastnosti, postoje, často i hodnoty, ktoré sme nepoznali, netušili, alebo aj tušili, len neboli komunikované. Samozrejme tie negatívne, ale iste i mnohé dobré. Tie, ktoré nás ctia, len nebol priestor ich prejaviť, i tie, ktoré skôr vystupujú z pomyselnej trinástej komnaty, niekedy prekvapivé nielen pre partnera, ale i pre nás samotných. Vlastnosti a postoje, ktoré sa snažíme zvládnuť, učíme sa s nimi žiť niekedy až tak úspešne, že s nimi partner naozaj nikdy nemusel byť konfrontovaný. Takže brániť sa im, je v prvom rade o mne – uvedomenie a kreovanie do podoby zlučiteľnej so životom – je taká prvá pomoc domácej psychoterapie. Ak si to neuvedomujeme, ale ešte stále sme schopní prijať zrkadlo od partnera a počúvať, dôverovať mu a prijať pomocnú ruku – je stále fajn. Je z kategórie, že „všetko zlé je na niečo dobré“. Máme málo času na komunikáciu, prišla kríza, chvíľu sme vydržali, potom sme sa pohádali, možno i pokričali, porozprávali sme sa, odplakali, odpustili, prijali – s tým sa dá ísť ďalej. Vyriešený konflikt prehlbuje komunikáciu, pomáha spoznať sa, prijímať sa takí, akí sme, bez tendencie meniť toho druhého.

Akým spôsobom sa môžeme v izolácii negatívnym vplyvom brániť? Ako sa prejavujú, kedy sa máme mať na pozore? 

Realita nie je ružová. Nevieme riešiť konflikty. Prečo? To je skôr interdisciplinárna otázka. Možno je to povrchnou komunikáciou, kedy sú dôležité informácie, nie ich hĺbka. Nemáme čas ani zručnosť komunikovať a počúvať. Sme zahltení sebou. Takže na pozore sa treba mať hneď, ako nemáme pocit prepojenia s partnerom. Keď mám pocit, že nerozumie, nechápe, ignoruje moje postoje a deje sa to dlho. Keď neprijíma nastavené zrkadlo, vysmieva sa z neho a má tendenciu vrátiť, ponižovať a trestať. 

Karanténa pominie, život sa vráti do “normálu”, ako ďalej s takto odhaleným vzťahom?

Každá kríza raz pominie, možno príde iná, väčšia, možno žiadna. Skúsenosť s ňou by nám mala vytvoriť akýsi plán – ako ďalej, keď nás to znovu postretne. A čo s odhaleným vzťahom? Tak ako platí „čo nás nezabije, to nás posilní“, vedieť, komunikovať si, čo nás postretlo, ako sme to vnímali, čo to s nami robilo. Je dobré rozprávať sa a počúvať, vracať sa ku zdrojom vzťahu. Spomenúť si na to, ako sme sa stretli, čo nás spájalo, čo v tom vzťahu bolo fajn. Len toto môže v čase tvoriť puto vzťahu, zrelého, skutočného, pripraveného zvládnuť, všetko, čo život prinesie.

Práve obranné mechanizmy vyplavujú z útrob našej duše často mnoho, na čo nie sme práve hrdí.

--


PhDr. Katarína Hatráková, psychologička, zaoberá sa predmanželskými a manželskými vzťahmi, spolupracuje s Ligou za duševné zdravie, je členkou Slovenskej adlerovskej spoločnosti a Asociácie manželských a rodinných poradcov.

- - Inzercia - -