Dnes je piatok, 30.október 2020, meniny má: Šimon, Simona
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Viliam Dobiáš: "Základ je mať čisté svedomie."

september 19, 2020 - 14:00
Človek s veľkým srdcom, dlhodobou praxou a neohraničenými vedomosťami. Doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD. Anesteziológ, intenzivista, špecialista urgentnej medicíny a autor množstva publikácií. Jeho vášeň pre konanie dobra cítiť z každého slova.

Pôsobí ako hlavný rozhodca medzinárodnej súťaže záchranných tímov Rallye Rejvíz, je držiteľom najvyššieho ocenenia za darovanie krvi – Medaily prof. MUDr. Jána Kňazovického, venuje sa pedagogickej činnosti a druhé funkčné obdobie zastáva funkciu prezidenta Slovenského Červeného kríža. A to všetko robí rád a s otvorenou náručou.

Empatia, súdržnosť, vysoká profesionalita a ľudskosť. Keby som chcela vymenovať všetky vaše plusy zabralo by to celý rozhovor. Ako vy vnímate sám seba?

Vymenovali ste moje plusy skoro ako z horoskopu, ale ďakujem, snažím sa. Keď je pacient empatický sám k sebe, výrazne uľahčuje celý proces liečby a lepšie sa mi sním spolupracuje. Niekedy však pri mojom povolaní zažívam, že ľudia s chronickým ochorením odmietajú mantinely do ktorých sa pacient so svojou diagnózou musí vtesnať. Od svojho okolia vyžadujú maximálnu starostlivosť a pozornosť, no sami nie sú ochotní priložiť ruku k dielu. Ak má niekto hmotnosť 130 kg  s nadváhou prichádza vysoký tlak, dýchavičnosť, zlý spánok a bolesť chrbtice. Nemôžeme sa čudovať, že pacienti si svojou aroganciou podkopávajú zdravie a nie sú ochotní spraviť ani malý krok k upevneniu zdravia. 

Vymenovali sme samé superlatívy, v čom sú vaše slabé stránky?

Keď som pod tlakom prokrastinujem. Práca na pedagogickej pôde ma tiež vychováva a učím sa nechať si na povinnosti dostatok času. Na ľudí pôsobím ako dochvíľny, ale ja sám viem, koľko úsilia ma to stojí. Pri výjazde v práci vyrážame k pacientovi do dvoch minút, nevzniká teda žiadna možnosť omeškania.

Čo sa zmenilo od čias, keď ste ako mladý medik doktor nastúpili do zamestnania?

Sortiment diagnóz. V mojich začiatkoch sme v každej službe mali minimálne jedného pacienta s astmatickým záchvatom, dnes môžeme hovoriť o jednom astmatikovi mesačne. Aj keď sa dnes dožívame vyššieho veku, pred rokmi bolo menej arytmie. V súčasnosti sa lekár viac venuje súvislostiam medzi podnetmi a  ťažkosťami. Ľudia boli v minulosti omnoho samostatnejší. V dnešnej dobe máme niekedy s kolegami pocit, že o chvíľu budeme chodiť ľuďom utierať soplíky a nie ich resuscitovať. Po náhlom úmrtí partnera je pocit smútku prirodzený a nedá sa obísť. Nájdu sa však ľudia, ktorí to nechcú priznať a dožadujú sa lekárskej pomoci po dvoch hodinách od udalosti. Môžeme akútne pomôcť podaním medikamentov, ale smútok príde a je tu. Nemôžeme ho ignorovať. Nikto neurobí prácu za nás a prevzatie osobnej zodpovednosti by som navrhoval ako predmet do základných škôl.

Ako sa vyvíjala vaša lekárska prax? Boli ste už aj ako medik pre svoje povolanie taký nadchnutý? 

Určite áno. Ešte stále pracujem a som za to vďačný. V mojej profesii som isto viac užitočnejší práve tam kde som ako keď by som sa staral len sám o seba. Pri výjazde so záchrankou do domácností často v krátkom časovom intervale môžete vidieť spätnú väzbu.  To je naša odmena. Za tridsať minút nás čaká ďalší výjazd, takže ide o prchavý moment. Ale ten stojí  za to.

Čo podľa vás najviac poľudšťuje naše zdravotníctvo?

Pri rozhovoroch s kolegami, ale aj s pacientami, nemám pocit spokojnosti so súčasným stavom zdravotníctva. Slovenský národ je nespokojný sám so sebou a miera ufrflanosti je nadštandartne vysoká. Veľa cestujem a vidím koľko ľudí je ekonomicky, politicky aj spoločensky na nižšej životnej úrovni ako my. Vnímam nepriamu úmeru medzi zlými podmienkami a dobrou náladou. Vybavenie našej záchranky je rovnaké ako v mnohých iných západných krajinách, podobné sú aj diagnózy pacientov, druhy liekov a ich dostupnosť. Ak je zdravotnícky personál nespokojný, škodí sám sebe. Táto deprivácia kulminuje na pacienta, ktorý príde domov a odreaguje sa na členoch svojej domácnosti. Pomenovaný stav spoločnosti pretrváva na nálade Slovákov už desiatky rokov. Schopnosť donútiť sa mať rád to, čo robím je dôležitá vec. Začarovaný kruh sa môže prejaviť aj pri pozitívnom nastavení a je to určite lepšia voľba pre jedinca aj pre jeho okolie. A je to celkom jedno či ide o pacienta alebo o zdravotný personál. Súvisí to aj so skutočnosťou, že u nás nastupujú civilizačné ochorenia už po päťdesiatke.

Čo by ste povedali ľuďom každého veku, keď sa vás opýtajú ako zostať dlho zdravý?

Základ dostaneme od rodiny po príchode z pôrodnice. Ideálne je nepokaziť dieťa a dbať na jeho správnu životosprávu. Ak rodič vyháňa dieťa von, preč od telky a sám sedí pri počítači  jeho výchovné metódy nebudú fungovať.  Keď ľudstvo narazí na dno snáď sa aj odrazí. 

Rodina je miesto kde relaxujete a kde si vždy môžete odpočinúť. Zvykli si aj vaši blízki na vaše náročné povolanie? Ako zvláda vaša pani manželka negatívne nevyhnutnosti vašej profesie? 

Manželka bola hudobníčka, občas sme sa doma aj stretli. Máme tri deti a v novembri sme mali 45. výročie sobáša.

Vaše deti kráčajú aj vo vašich šľapajách. Nevarovali ste ich niekedy pred náročnosťou lekárskeho povolania?

Dcéra Vierka je naša matka Tereza, dokáže sa krásnym spôsobom venovať ľuďom s ťažkými diagnózami, Druhá dcéra Janka je právnička vo Viedni, ako študentka pôsobila v rakúskej záchranke. Syn Janko je záchranárom a myslím si, že by bol aj výborný doktor. 

Zachrániť človeku život – to určite nie je málo. Je to primárnym poslaním každého lekára?

Asi áno.  Väčšina medikov ide študovať s idealistickými predstavami. Očný lekár pri záchrane zraku je rovnako dôležitý ako anesteziológ pri resuscitácií či psychiater pri duši. Vždy ide o formu záchrany života. Na mojej práci je krásna nepredvídateľnosť. Jej akčnosť vyžaduje určitý charakter človeka. To čo niekoho priťahuje, iný odmieta. Urgentní pracovníci sú v renesančnom slova zmysle diletanti. Nič nevieme stopercentne, naša práca pokrýva  veľmi široký rozsah. Potrebujeme vedieť z každého odboru aspoň základ takže typ, ktorý potrebuje ísť do hĺbky v jednom smere u nás nepochodí. Občas sa mi podarí zachrániť život a tento dobrý pocit sa mi ešte nezunoval. Aj pri prvom darovaní krvi majú ľudia obavy, ale drvivá väčšina sa vráti opakovane. 

Často ste vo svojej lekárskej praxi odprevádzali niekoho na druhý svet? Musí to byť veľmi ťažké a náročné, ako ste sa naučili odosobniť od tragických udalostí? 

Vždy je to náročné. Snažím sa nájsť vedľajšie faktory, ktoré situáciu či stav zmierňujú. Priemerný vek života je na Slovensku 76 rokov, musíme tento fakt prijať, akceptovať a byť pripravení. Stále sa nájdu ľudia, ktorí sa čudujú, že ich 90 - ročná babička zomrela aj keď bola už vo veľmi zlej kondícií. Mám výhodu, že vidím zdravotnú dokumentáciu pacienta a viem si daný stav odôvodniť. Ďalšia vec, ktorá mi nepochybne pomáha je viera. Základ je mať čisté svedomie. Vždy sa snažím urobiť maximum pre záchranu pacienta a ešte niečo navyše. Pomáha mi rozloženie zodpovednosti na osud, Pána Boha a jeho vôľu. Nemusím každú udalosť brať osobne a mať pocit, že som zlyhal. Samozrejme, že to nerozprávam pozostalým, ale u mňa to funguje. Keď bol náš syn malý skonštatoval pri úmrtí postavy v televíznom seriáli, že na tretí deň vstane z mŕtvych. Jeho sestry totiž postavu oplakávali a on nerozumel kvôli čomu. Ani na sekundu nezapochyboval a cítil potrebu im to vysvetliť. 

Po vašej nekončiacej lekárskej praxe stále veríte na anjelov a zázraky?

Určite áno. Pán Boh riadi naše osudy, ale každý máme ešte aj pobočníka, ktorý sa stará o detaily. Keď som bol začínajúci medik mal som na všetko vyhranený názor a s vekom mám tendenciu veriť stále viac spirituálnym záležitostiam. Viem prijať, akceptovať a pochopiť oveľa viac a už  dávno nie som tak radikálny. Považujem to za prirodzený vývoj. Zažil som mladého chlapca po dopravnej nehode a vyzeralo to na darcu orgánov. Zrazu začal dodýchavať. Mozgová smrť bola dokázaná chvíľu predtým. V liečbe sme teda pokračovali a chalan odišiel po vlastných nohách ani nie o tri týždne. Pri padajúcej škridle na ulici je rozdiel do ktorej časti hlavy narazí. Aj také sa stáva. 

Na čo myslíte vo chvíli, keď sa zapne výstražné svetlo na sanitke?

Aby sme dobre prišli. Ak máme v sanitke študenta na stáži, zrekapitulujeme si možný postup a príčiny podľa nahlásenej udalosti. Keď  som sám hovorím si to v hlave. Pri trojčlennej posádke a konkrétnej udalosti vie každý z nás čo máme robiť a aký má byť postup jeho práce. Napriek tomu si to opakujeme nahlas, aby sme prekryli nervozitu a uvoľnili sa. To sú naše barličky.

Máte chorobu z povolania? Pozorujete svoje vnučky na detskom ihrisku s obavami čo všetko sa môže stať?

Myslím si, že ju mám a prevenciu vnímam ako pozitívny prejav. V aute musia byť zapnuté bezpečnostné pásy a deti patria do sedačiek. My sme ich mali už v roku 1977. Skontrolované viazanie na lyžiach, korytnačka na chrbte,  prilba. Opačná stránka choroby z povolania je v pocite, že kým nepraskajú kosti a netečie krv, tak nie sme chorí. 

Ste predsedom Slovenského Červeného kríža. Ako vnímate toto poslanie, čo v tejto funkcii môžete urobiť pre zvyšovanie kvality nášho zdravotníctva?

V stanovách Červeného kríža má prezident najlepší popis práce, má ho reprezentovať. O to sa snažím. Aktivít, ktoré červený kríž realizuje je obrovské množstvo. Sám som z toho prekvapený. Máme vyše 50 000 členov, ide  o trinásť hlavných oblastí, ktorým sa Červený kríž venuje. Je to jedná veľká škola, reštaurácia, hotel a pošta dokopy. Doručujeme vyše 200 000 balíčkov potravinovej pomoci ročne, niekoľko desiatok tisíc ročne preškolených ľudí, máme rôzne sociálne zariadenia (denné stacionáre, non stop prevádzky pre týrané matky, hendikepované deti, dôchodcov), varí sa niekoľko stoviek obedov na území celého Slovenska. Máme 36 územných spolkov. Tak ako majú kresťania desatoro Božích prikázaní červenokrižiaci majú sedem princípov. Ak by všetci ľudia žili podľa nich, bolo by nám fajn v rodinách aj na pracoviskách. 

Viete odpočívať? Aké sú vaše záľuby? 

Pri učení relaxujem od pacientov a naopak v službe od žiakov. Doma si pestujem koníčky čítaním, študovaním, je toho veľa čo ma baví. Manželka je často počítačová vdova, ale zase chodíme na koncerty, na výstavy, do divadla. Spája nás aj láska k umeniu.




- - Inzercia - -