Dnes je sobota, 25.september 2021, meniny má: Vladislav, Vladislava
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Ivan Rajniak - Dobrák s prižmúrenými očami

júl 27, 2021 - 13:04
Nadovšetko si vážil ľudský život a nejeden v horách aj sám zachránil. Herec IVAN RAJNIAK sa do slovenskej filmovej i divadelnej histórie zapísal nezmazateľnými písmenami. Žiadna postava pre neho nebola samozrejmá ani jednoduchá, s každou súznel a ani jednu nezahral inak ako naplno. Zaspomínajte si spolu s nami na hereckú legendu, pri príležitosti jej nedožitých 90. narodenín.
Foto: 
profimedia

Naoko by sa bol so svojským úsmevom urazil, keby ste jeho rodnú obec Hybe nazvali dedinou. „Kráľovské mesto! Hybe sú kráľovské mesto, tam som sa 10. júla roku 1931 narodil,“ zvykol hovorievať dobrák s typicky prižmúrenými očami. O herectve ako chlapec nikdy nerozmýšľal, popravde si myslel, že bude pásť kravy alebo husi, orať pole a veľa, veľa loziť po horách. To boli jeho vášne. O čosi neskôr sníval o profesii lesníka. Svoju budúcnosť videl kdesi na samote, kde bude v tichu hôr žiť po boku veľkej rodiny a chovať veľa hospodárskych zvierat. Osud to s ním ale mienil inak a bol to azda osud, čo upozornil profesora Rudolfa Mrliana, známeho divadelného kritika a teoretika, že v jeho susedstve sa pohybuje chlapec, ktorého herecké nadanie je nesporné. Svoju prvú hereckú príležitosť dostal ešte ako jedenásťročné chlapča, keď si zahral vo filme Leto pod Kriváňom. Bol to práve profesor Mrlian, kto ho nasmeroval po štúdiu na stavebnej priemyslovke v Prešove na VŠMU. „Možno som mal u neho aj tak trochu protekciu, lebo na skúškach som toho veľa nevedel a predsa ma prijali,“ zaspomínal si v jednom z rozhovorov so smiechom Ivan Rajniak.

Zlákali ho hory

Jeho štúdium ale veru nešlo ľahko. Láska k rodnému kraju a k horám ho vyprovokovala k tomu, že v siedmom semestri zdupkal a až na osobnú žiadosť rektora Bagara sa vrátil a horko-ťažko školu doštudoval. A čo robil medzitým? V Tatranskej horskej službe pôsobil ako aktívny člen a naplno zachraňoval ľudské životy. Ivan Rajniak lyžoval ako profesionál, dokonca sa dostal do širšieho výberu slovenskej reprezentácie, a veľmi dobre liezol, preto s kondíciou, tatranskými končiarmi a turistami v patáliách nemal problém. Profesionálnu hereckú kariéru naštartoval ihneď po škole v Štátnom divadle Košice, kde, ako sám povedal, hral všetko možné, od romantických zasnencov po rozporuplných dramatických hrdinov. Dovedna tam stvárnil vyše šesťdesiat postáv. Len pre ilustráciu, každý rok sa s ním na javisku odohralo šesť až sedem premiér. Na nudu teda čas nebol, ale našťastie si popri toľkej práci našiel čas na lásku. Na doskách košického divadla sa zaľúbil do baletky Magdy a už po polroku bola svadba. „Ivan bol nesmierne dobrý človek, s ním sa nedalo ani pohádať. Čistá duša. Oddaný ľuďom, ktorých mal rád. V divadle mal veľa kamarátov,“ zaspomínala si pred rokmi vdova Magda Rajniaková, ktorá po ukončení baletnej kariéry pracovala ako divadelná šepkárka. Spolu síce prežili vyše štyridsať rokov, no jeden sen sa im nepodarilo splniť – nenarodilo sa im ani jedno dieťa, čo Ivana Rajniaka trápilo do konca života.

Nezaškatuľkovateľný

Herecké zaškatuľkovanie mu v Košiciach nehrozilo. Po deviatich rokoch prešiel do Slovenského národného divadla a jeho herecké kvality naplno objavila televízia i rozhlas. Dostávalo sa mu predovšetkým mužských rolí naoko prostých, no v skutočnosti zložitých, drsných dedinských sedliakov, ale i vyslovene negatívnych postáv. Nešlo mu o to, či hrá v na javisku alebo pred kamerami, na čo dával dôraz, to bola správne napísaná postava. „Keď je postava krásna, hlboká a keď v človeku zarezonuje, to je radosť pracovať.“ Takými bol požehnaný na sto ráz a do konca života rád na ne spomínal, no keď sa ho spýtali na jeho najmilšiu, napokon vždy povedal – Tolstého Pierre Bezuchov z diela Vojna a mier. „Ten mi veľmi prirástol k srdcu a ťažko sa mi na neho zabúdalo.“

Dušou povstalec

Rysavá jalovica

Osobitnou kapitolou v jeho hereckom repertoári boli filmy o období druhej svetovej vojny a Slovenskom národnom povstaní. Tento druh filmov chápal ako prácu cti slovenského herca. Povstanie vnímal ako chlapec, keď v prebiehalo, mal trinásť rokov, ale jeho hrôzy i hrôzy vojny, ktoré sa okolo neho krútili, hlboko prežíval. Díval sa na to, ako sa skrývali jeho starší bratia, jeho milovaný otec, videl veľa striel, veľa mŕtvych, ešte viac ranených. Až neskôr úplne pochopil, čoho bol svedkom a čo SNP pre náš národ znamenalo. Preto vnímal  ako svoju povinnosť účinkovať vo filmoch s tou tematikou a bola to práca, ktorá sa stala jeho srdcovou záležitosťou. Kolegovia pri množstve filmov z histórie SNP často so žartom podotkli, či za toto nasadenie nedostane takzvanú 255-ku. Neprekonaná a v zlatom fonde Slovenskej televízie zapísaná zostane aj Rysavá jalovica, kde Rajniak neopakovateľne stvárnil kmotra Trnku a Jozef Kroner kmotra Krta. Toto je lahôdkou aj po celých desaťročiach a pravidelne si ju na Vianoce vychutnáva množstvo divákov.

Divákom však bezpochyby asi najviac utkvel v pamäti ako Valér z filmov Martina Hollého Medená veža a Orlie pierko. To bola úloha, ktorá mu sedela ako uliata. Stvárnil totiž človeka jemu blízkeho, milujúceho prírodu, chlapa, ktorý zrástol s tatranskými vrchmi a dolinami. Nielen v legendárnom filme, ale aj v skutočnosti boli hlavní predstavitelia Ivan Rajniak, Ivan Mistrík a Štefan Kvietik dobrými kamarátmi. Hlavne obaja Ivanovia boli naladení na rovnakej strune. Keď sa Ivan Mistrík dobrovoľne odobral z tohto sveta, Ivan Rajniak neskonale trpel a žialil za kamarátom. S jeho smrťou sa nikdy nezmieril.

Medená veža - holící scéna

Poľovník, čo doprial zveri život

Herec Ivan Rajniak, hoc postavou neveľký chlap, bol veľký dobrák, čestný a rovný chlap. Nostalgia ho premohla zakaždým, keď sa vrátil z Bratislavy na rodný Liptov. Rád sa díval na kamene v miestach, kde vyrastal, potôčky v horách, na Váh, na štreku chodil počúvať vlak, ktorý ako chlapec obdivoval. Tam ožil, pookrial a nabral sily. Istý kritik raz o ňom napísal – „romantická duša, milovník nočných potuliek, čo počúva šum hory a zaspí v machu s kameňom pod hlavou“. To na neho sedelo dokonale. Ako oduševnený poľovník letá trávil chystaním sena pre vysokú zver, kosil, hrabal, ale so strieľaním zveri už až tak hŕŕ nebol. Buď zaspal na posede od vyčerpania, alebo jednoducho vyhrala jeho prajnosť životu. Krátko po šesťdesiatke sa začali ozývať žalúdočné vredy. Schudol, zápasil s bolesťami, no nikdy sa nesťažoval. Až stratil sily natoľko, že spolu s nimi stratil vôľu žiť. Z poslednej operácie žalúdka sa už domov nevrátil. Zomrel 23. februára 1999. Je pochovaný v rodnej obci a jeho rodáci mu pri príležitosti 75. výročia narodenia slávnostne odhalili pamätnú tabuľu.

- - Inzercia - -