Dnes je streda, 27.január 2021, meniny má: Bohuš
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

O živote, Londýne a mužoch

jún 24, 2010 - 16:11
Pred trinástimi rokmi sa na slovenskej hudobnej scéne zrodila hviezda. Ale úplne iná, ako tie ostatné. S osobitou charizmou. A žiari doteraz. Lebo šla svojou cestou, svojím vlastným tempom a ostala prirodzená, čo poslucháč okamžite vycíti. Jana Kirschner.
Foto: 
Ľudia z tvojho okolia, ktorí ťa sledujú od tvojich speváckych prvopočiatkov, hovoria, že si sa za tých trinásť rokov vypracovala tak, ako málokto na slovenskej hudobnej scéne. A to nielen po hudobnej, ale aj osobnostnej stránke. Ako sa spätne dívaš na svoj prvý album a časy, keď si ho nahrávala, v porovnaní s dneškom?
Začala som spievať, keď som mala sedemnásť, v priebehu dvoch rokov som sa stala Zlatým slávikom a odvtedy to išlo všetko veľmi rýchlo. Nemala som čas zastaviť sa a uvedomiť si, čo sa okolo mňa deje. Bolo to intenzívne, veľmi vzrušujúce, ale aj vyčerpávajúce. Stále som bola unavená a zdalo sa mi, že nemám kam ujsť. Prešla som rôznymi obdobiami. Niekedy som sa bála vystrčiť nos z domu, inokedy som si s radosťou užívala spoločenský život. Dnes sa hlavne snažím byť v kľude, robím to, čo chcem, a som za to nesmierne vďačná. Mám rada svoj život a verím, že je to na mne vidieť.
Mám pocit, že si aj zvážnela. Predsa len, už máš po tridsiatke. Asi to bude trocha iná káva, ako keď si mala nevinných dvadsať...
Čím som staršia, tým viac si uvedomujem všetky veci, ktoré nás obklopujú: spoločnosť, komunita rodina...veci, ktoré sú pre to, aby sa človek cítil v živote dobre, nesmierne dôležité. Určite som iná. Predsa len po všetkých tých skúsenostiach a rokoch sa človek zmení. Stále sa však snažím niečo na sebe zlepšovať, rada sa učím, veľa čítam, zaujíma ma takmer úplne všetko.
Kde bude Jana Kirschner o 10 rokov? Čo bude robiť a aká bude?
Neviem, čo bude, ale verím, že nájdem miesto, kde sa rozhodnem žiť. Naučím sa piecť čerešňovú bublaninu, zavárať marhule a ráno budem naháňať deti do školy. Nechcem o nič z toho prísť, ale rovnako sa ani nikam neponáhľam.
Vraví sa, že keď sa žena ocitne na životnom rázcestí alebo v kríze, buď zmení účes alebo sa presťahuje. Momentálne žiješ na predmestí Londýna, kam si sa odsťahovala priamo z centra. Čo je za týmto rozhodnutím? Ako sa ti tam býva?
Keď som prišla do Londýna, pár rokov som bývala v Chelsea. Je to štvrť, ktorá prežila svoj najväčší boom pri zrode punku a kariéry Sex Pistols a Vivienne Westwood. Predtým robotnícka štvrť je dnes plná luxusných domov a súkromných parkov. Každý sa tu stará hlavne sám o seba. Dnes sa väčšina umeleckého života presunula prevažne do východného Londýna. Z Chelsea som sa odsťahovala, pretože mi končil prenájom. Asi rok som žila v Richmonde a momentálne dočasne bývam v Chiswicku. Je to o čosi bližšie k centru, ľudia tu žijú viac ako komunita, jeden o druhého sa viacej zaujímajú. Pri nahrávaní poslednej platne som ale spoznala aj iné časti Londýna, ako napríklad Fulham, Hackney, Brixton... Špeciálne Brixton je miesto, ktoré sa mnohým ľuďom môže zdať nebezpečné. Je to zaujímavá zmes Jamajky, Afriky a Európy...Každému, kto príde do Londýna, odporúčam navštíviť Brixton market a zájsť na najlepšiu kávu v meste.
Zdá sa, že ti Londýn naozaj prirástol k srdcu, ale kde je tvoje srdce naozaj? Kde by si sa raz chcela usadiť?
Na Slovensku som doma. Vždy to tak bude. Je to miesto, na ktoré sa nedá zabudnúť alebo ho nahradiť iným. Občas mi nie je ľahko, keď vidím, čo sa tu deje. Najviac vecí mi chýba v kultúre. Nemáme jediný hudobný časopis, nevychádzajú recenzie, verejnoprávna televízia je viac-menej vtip. Ľudia si však aj napriek tomu nachádzajú cestu k svojim kapelám a chodia na koncerty. Ja som napríklad bola naposledy na koncerte skupiny Para v Babylone. Aj to je dôkaz toho, že existuje komunita ľudí, ktorí stále majú otvorené oči. Aj keď to na Slovensku momentálne nie je ideálne, verím, že tu raz budem vedieť žiť a budú tu žiť aj moje deti. Kdesi v kútiku duše verím, že príde zmena.
Ako je to s tvojím londýnskym prízvukom? Pochytala si nejaký? Musíš už byť ako rodená Angličanka...
Dá sa povedať, že ak začnete rozumieť taxikárom, ste na tom dobre. V Anglicku je množstvo rozdielnych dialektov a pre cudzinca je takmer nemožné porozumieť úplne všetkým. Každopádne, som na tom už oveľa lepšie a angličtina sa mi zdá čoraz krajšia. Momentálne čítam Moby Dicka v angličtine a predpokladám, že ak sa mi to podarí prečítať, budem si môcť konečne zahrať scrabble s mojimi anglickými priateľmi.
Ako sa žije Slovenke v Londýne? Čo na ňom miluješ a čo nenávidíš?
Keď som sa sem presťahovala, myslela som si, že nikdy tu nebudem vedieť byť šťastná. Predsa len - iná mentalita, kultúra, jazyk...Trvalo mi štyri roky, kým som si uvedomila, akým fantastickým mestom Londýn naozaj je. Žije sa mi tam veľmi dobre. Je to mesto, kde ak chcete ísť večer napríklad na koncert, môže sa vám stať, že sa nebudete vedieť rozhodnúť. Minulý týždeň som videla koncert Joanny Newsom, ale v ten istý deň hrala koncert aj speváčka Juana Molina a ďalšie tri kapely, ktoré by stálo za to vidieť... Najviac ma na Londýne baví to, že stále sa tam niečo deje. Múzeá a galérie sú vo väčšine prípadov zadarmo, takže k umeniu majú prístup aj ľudia, ktorí si to nemôžu z finančných dôvodov dovoliť... A potom je tu ďalšia vec, ktorú milujem, a to je gastronómia. Nájdete tu množstvo malých skrytých miest, kde môžete objaviť naozaj vynikajúce jedlo, dokonca už aj v klasických anglických puboch. Čo mi tu však chýba, je moja rodina a priatelia. Z času na čas to na mňa doľahne, a práve preto sa na Slovensko vraciam veľmi často.
Akí sú anglickí muži?
Sú iní. Oveľa otvorenejší, hoci sa môžu zdať arogantní. Hovoria o veciach, ktorým často nerozumiem, ako je kriket, snooker, politika... a samozrejme humor. Vtipy, ktorým nemáte šancu porozumieť. Áno, samozrejme, majú radi aj pivo. Človek tu nájde mnoho zaujímavých charakterov. Myslím, že sa im páčia slovenské ženy, pretože sme šikovné a starostlivé. Nemáme príliš veľa rečí a vieme variť. Okrem toho máme pekné nohy.
Čo robí Janka Kirschner, keď práve netvorí a nespí? Máš niečo, čo ťa špeciálne napĺňa? Nejaký šport, iný druh umenia...
Ak mám voľný deň, vždy sa snažím ísť niekam von. Sadnem si do kaviarne a píšem maily, čítam noviny a knihy... Ak sa mi večer chce, hrám na gitaru alebo na klavír. Väčšinu času však lietam hore-dole, hrám koncerty, periem, žehlím, balím a vybaľujem a, samozrejme, platím účty. Každý deň sa snažím využiť, nie som lenivý človek. V poslednom čase rozmýšľam nad tým, že by som išla opäť do školy, láka ma umenie, literatúra, film, ale aj jazyky. Uvidíme, čo život prinesie.
A čo tvoje súkromie? Si šťastná?
Pokiaľ ide o moje súkromie, od začiatku roka sa veľa vecí vyjasnilo a viem, že ma tento rok čaká ešte veľa zmien. Momentálne som veľmi šťastná a plánujem tu na Slovensku nejaký čas zostať. Do Londýna sa, samozrejme, vrátim, ale teraz sa chcem venovať najmä mojej práci na Slovensku a v Čechách.
Máš osobitý štýl obliekania. Ovplyvnila ťa anglická móda?
Som oveľa uvoľnenejšia, čo sa týka pohľadu na módu. Už ma nezaskočí, ak stretnem na ulici niekoho, kto má fialové číro, zicherky v nose a obrovské platformy. Londýn je oveľa uvoľnenejší a ľudia vás tak neriešia. Platí tu individualita, nie uniformita. To človek cíti na každom kroku. Naučila som sa nikoho neodsudzovať za to, čo má práve na sebe... Myslím, že v tomto sa máme ešte čo učiť.
Ktorých návrhárov alebo značky obdivuješ? Vlastníš nejaké zaujímavé luxusné kúsky oblečenia?
Mám veľmi rada značky ako Marni, Lanvin alebo Givenchy, ale, pravdupovediac, tieto kúsky sú naozaj drahé a v poslednej dobe sa snažím byť šetrnejšia. Nakoniec Londýn ponúka množstvo lacnejších alternatív, ktoré môžu priniesť oveľa väčší efekt. Je tu množstvo malých dizajnérov a marketov, a ak je človek trochu šikovný, podarí sa mu ušetriť množstvo peňazí a pritom vyzerať krásne.
Na čo si v móde potrpíš?
Mám všetko, čo potrebujem, kedysi som nakupovala oveľa viac, dnes si to však radšej rozmyslím. Mám rada oblečenie, ktoré s človekom zostane dlhšie ako jednu sezónu. Nemám výraznú slabosť pre nič konkrétne. Mám rada vintage, hlavne 40-te roky, ktoré zvýrazňujú krásne ženské krivky. A potom mám kúsky, ako napríklad béžový trenčkot, ktorý mám roky a stále ho rada nosím. Dokonca má aj meno, volám ho Colombo.
V máji ti vyšiel nový album Krajina Rovina. Prečo práve tento názov?
Je to krajina pred búrkou uprostred leta. Všetko je neisté, v očakávaní... Dá sa v tom nájsť veľa paralel so súčasným stavom tejto krajiny, ale Krajina Rovina sa spája najmä s mojimi spomienkami z detstva.
Ako album vznikal?
Na spoluprácu pri jeho nahrávaní som si prizvala Eddieho Stevensa, človeka, ktorý produkoval a spolupracoval s takými kapelami ako Moloko, Zero 7, Freak Power či so slovenskými Lavagance. A práve vďaka nim sa táto spolupráca uskutočnila. Oni dali moje anglické CD Shine Eddiemu. Stretli sme sa prvýkrát minulý rok v auguste a už v novembri sme začali nahrávať. Album vznikal veľmi rýchlo. Nahrali sme ho len za pár dní v Hranicích na Morave v divadle Stará Střelnice. Bolo to pre nás všetkých niečo nové. Pri nahrávaní sme použili množstvo netradičných nástrojov, dokonca záhradné náradie, poháre alebo vetvičky zo stromov a kamene. Znie to asi trochu uletene, ale výsledok je fantastický. Napriek tomu, že Eddie nehovorí po slovensky, intuitívne cítil, čo každá z piesní potrebuje. Bolo to čarovné.
Ako celý album vnímaš ty ako autorka?
Album je iný ako moja doterajšia tvorba. Počas jeho vzniku som si uvedomila, že pre každého umelca je dôležité urobiť album, akým je práve Krajina Rovina. Ak ste na scéne13 rokov, je čas, aby ste urobili zmenu, inak sa môžete utopiť v stereotype. Tento album je veľmi intímny, krehký, ale aj dynamický. Je to kus môjho života. Vzhľadom na to, že som už niekoľko rokov nevydala slovenský album, pesničky, a hlavne texty, vznikali veľmi rýchlo. Cítila som, že mám čo povedať bez toho, aby som nad tým musela zbytočne premýšľať.
Máš na ňom nejakú srdcovku?
Mám rada celý album. Prvá skladba Ty a Ja je nádherná hlavne pre svoju jednoduchosť. Len klavír a ja ... Dokonalý začiatok albumu. Potom sú to pesničky ako Diera alebo Unesená...Väčšinou spievam o vzťahoch, príbehy, ktoré som prežila, ale aj také, ktoré sa stali len v mojej hlave.
Vraj minimálne sleduješ televíziu a nečítaš bulvár. Občas ťa aj zabolelo, keď sa o tebe písalo? Teší ťa ešte záujem médií?
Od začiatku to bolo pre mňa ťažké. Často sa ma ľudia pýtali na veci, o ktorých som ako 17-ročné dieťa nemala absolútne žiadnu predstavu. Povedala som veľa hlúpostí a dnes sa na tom smejem. Dôležité je nebrať sa príliš vážne a dokázať sa na veci povzniesť. Nečítam bulvár, je to pre mňa strata času. Rovnako nepozerám často televíziu, snáď okrem vianočných sviatkov. V poslednej dobe počúvam rádio. Teda BBC radio 4. Každé ráno aspoň pol hodinku. Záujem médií ma, samozrejme, teší, hlavne, ak sa niekto zaujíma o moju hudbu.
Spolupracovala si s mnohými domácimi i zahraničnými hviezdami. Kto ti najviac utkvel v pamäti?
Petr Hapka. Je to výnimočný človek. Naša spolupráca na pesničke Bude mi lehká zem bola jedným z najkrajších momentov môjho hudobného života. Sme si vo veľa veciach podobní. Ak niekto povie, že Hapka je blázon, ja som ním tiež (smiech).
Máš nejakú métu, či už v rámci spolupráce alebo kariéry? S kým zo zahraničných interpretov si vieš predstaviť featuring?
Nemám žiadne konkrétne méty ani predstavy. Kým budem mať čo povedať, chcem robiť hudbu a hrať pre ľudí. Keby som si mohla vybrať z tých, čo už medzi nami nie sú, bol by to rozhodne Ray Charles alebo John Lennon.

Citáty:
„Myslím, že anglickým mužom sa páčia slovenské ženy. Pretože sme šikovné, starostlivé, nemáme príliš veľa rečí a vieme variť. Okrem toho máme pekné nohy.“
„V Londýne vás ľudia tak neriešia. Platí tu individualita, nie uniformita. Vďaka tomu ma už nezaskočí, ak stretnem na ulici niekoho, kto má fialové číro, zicherky v nose a obrovské platformy.“
„Nečítam bulvár, je to pre mňa strata času.“

- - Inzercia - -