Dnes je utorok, 19.január 2021, meniny má: Drahomíra, Mário
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Pokus o dokonalosť

september 02, 2010 - 16:08
Foto: 

Monika pozerala na papierik v ruke. Dokazoval, že ovuluje a jej telo vydalo jedno z tisícok vajíčok ukrytých vo vaječníkoch. Zhlboka sa nadýchla, zavrela oči a sústredila sa na vizualizáciu, čo prebiehala na vnútornej strane jej viečok. Vaječník na obrázku v encyklopédii jej pripomínal ruku s dlaňou a zovretými prstami, a presne tak vyzeral aj v jej predstavách. Do tmy pod viečkami červenkasto žiaril a ona k nemu intenzívne vysielala prosbu, aby vajíčko, uvoľnené zo zovretej dlane, bolo to pravé, ktoré sa premení na zárodok vytúženého dieťaťa. Vajíčko už bolo na ceste, plávalo tmou v uzučkej rúrke jej niekoľkokrát prefúknutých vajcovodov, a čakalo na zázrak. Videla, ako sa z bieleho zhluku oddelila malá bodka a pružne švihla tenkým chvostíkom. Pripomínala jej žubrienku. Keď sa priblížila k vajíčku, urobila veľké ústa a prehltla ho. Nezáležalo na tom, že v skutočnosti vajíčko pohltí spermiu. Záležalo iba na tom, aby si to predstavila a verila tomu. Otvorila oči a vytočila na mobile svojho manžela.

„Ahoj, miláčik.“

Zo slúchadla sa po nej načiahlo mlčanie.
„Si tam, drahý?“
„Som,“ ozval sa Igor po dlhšej odmlke, a akoby to nevedela, dodal: „Pracujem.“
„Možno by ti bodla malá pauza,“ zašepkala nežne.  
Ťažký odmietavý vzdych.
„Je čas, miláčik,“ hlas sa jej mierne zachvel. „Tentoraz to vyjde, naozaj, cítim to,“ naliehala. Kiežby tomu veril aspoň sčasti toľko ako ona. Jej viera bola neotrasiteľná, ako viera fanatických veriacich, čo sa vrhajú na smrť s okamžitým prísľubom raja na perách. Prstom prešla po ošúchaných chrbtoch kníh na poličke. Všetko to bola motivačná literatúra, jej biblia, ikeď pre Igora to boli hlúposti, lacné oblbovadlá na vyťahovanie peňazí. Možno práve jeho postoj je na príčine, že ju ani po desiatich rokoch nepriviedol do druhého stavu.
„Aj minule si to cítila, aj predminule, aj predpredminule...“
„Teraz to je iné!“

Pohľad jej padol do zrkadla. Pristihol ju pri mračení. Rýchlo sa usmiala a uhladila odstávajúci vlas. Manžel jej úsmev síce vidieť nedokázal, ale mohol ho počuť. Áno, úsmev sa dá počuť, aj keď ľudia na to zvyčajne zabúdajú. Ako zabúdajú aj na kopec iných vecí, ako napríklad, že sa treba pozitívne naladiť, veriť svojim snom a nikdy sa nevzdávať. Ani ona sa nevzdávala. Dieťa bolo jedinou vecou, ktorá chýbala v jej inak dokonalom svete. Prebehla zrakom po zladenom byte bez jedinej smietky. Občas ju pochytil nepokoj, že jej svet sa rozsype skôr, ako sa to dieťa zjaví. Negatívne myslenie však plodí len negatívne myšlienky, a tie nie sú povolené. Lebo myšlienka má silu, vďaka ktorej sa vždy zhmotní. Upravila si mejkap a obliekla sa do sexi bielizne. Stále mala postavu vysokoškoláčky, hoci teraz si vyžadovala niekoľko hodín cvičenia do týždňa. V zámke zaštrngotali kľúče. Vydýchla si, predsa len prišiel.

Pokryla mu tvár bozkami a hneď ho ťahala do spálne. Igor sa však zasekol. Ako len tú izbu nenávidí! Kedy sa to stalo? Kedy sa z nej vytratila hravosť, spontánnosť, túžba? Kedy sa z Moniky stala žena, ktorá si myslela, že nesmie nikde chybiť, lebo mu nedala dieťa? Ktorá musí byť preto dokonalá? Radšej by ju chcel bez dieťaťa, ale normálnu. S mastnými vlasmi. Občas bez mejkapu. Už ani nevedel, akú farbu má jej pleť. Nakoniec sa od zárubne odlepil, mal pocit, že jej to dlží. Ľahol si k nej. Necítil nič. Asi tak sa môže cítiť robot. Vlastne necíti, robot nie je človek. A on sa stal tiež robotom. Na plodenie detí. Trvalo strašne dlho, kým sa mu postavil. Už dávno by to vzdal, ale ona pre to robila všetko, a dokonca sa tvárila, že ju to baví. Pomohlo mu, keď si predstavil tú novú kolegyňu z vedľajšej kancelárie. Keď bolo po tom, náhle sa ho zmocnila neochvejná istota, že sa milovali poslednýkrát. Monika rýchle prekrížila nohy a nastavila mu členky. Najprv nechcel, ale potom si povedal, že keď je to poslednýkrát, tak naozaj se vším všudy. Vyzdvihol ich do výšky a celou silou niekoľko minút triasol. Potom musel odísť. Takto sa cíti znásilnená žena? Keď upravený nakukol do spálne, Monika stála na hlave pri stene.

„Idem do práce,“ zamrmlal, ikeď pracovná doba mu o chvíľu končila.
Opatrne dvihla palec, keďže však stála dolu hlavou, mieril k zemi. Na chvíľu pocítil ľútosť,
ale nakoniec, ten knokaut si dala sama.  
O pár dní kúpila Monika v lekárni tehotenský test, v mäsiarni panenku a vo vinotéke kvalitné víno. Chystala oslavu jej tehotenstva, o ktorom bola taká presvedčená, že na toaletu zašla až potom, ako pripravila večeru a slávnostne prestrela. Kým cikala na papierik, krátko si predstavila bacuľaté dieťatko, a potom už nedočkavo uprela oči na test, kde sa priamo pred jej zrakom vyfarbovali dve ružové čiarky.
Keď konečne buchli dvere, jedlo už vychladlo. Chvíľu zmätene hľadela na Igora. Asi zadriemala. „Oslava,“ usmiala sa. „Hneď to zohrejem, a poviem ti, o čo ide,“ vyskočila.
„Nie, najprv ja!“ zastavil ju. Ak to zo seba nevychrlí na šup, neurobí to nikdy. „Odchádzam. Nemôžem žiť s dokonalou ženou, ktorá musí mať vždy všetko v poriadku, ktorá nedáva najavo city, ktorá sa ma ani nespýta, kade po večeroch chodím. Vieš, kade? Mám milenku, ktorá sa o mňa zaujíma, ktorá ma má rada! Ty si príliš...“ na krátky okamih sa zamyslel: „príliš optimistická!“
Ruky jej klesli k boku. Trvalo poriadne dlho, kým sa usmiala, no bola hrdá, že úsmev jej nezišiel z pier po celý čas, kým si hádzal pár vecí do kufra, a zmizol.

Potom sa zosunula na zem. Vedela, že zlé myšlienky nepomôžu ani jej, ani dieťaťu, no i tak jej to nedalo pokoj: Igor sa mýli, zďaleka nie je dokonalá. Dokáže mu to. A tak sa o to pokúsila: šaty len tak pohodila na dlážku, neodmaľovala sa, ani zuby si neumyla, nehovoriac o riadoch. Pokus však nedopadol dobre. V posteli vydržala len chvíľu. Potom vstala a v kúpeľni si dopriala úplnú očistu tváre i tela. A kým doupratovala, mala v tom jasno: Igor sa mýlil, dokonalou sa stala až teraz, keď otehotnela. Až teraz bude jej svet dokonalý. A v takom svete niet miesta pre nedokonalých chlapov, ktorí opúšťajú manželky po toľkých rokoch. Preto sa nikdy nedozvie, že bude otcom.

Petra Nagyová-Džerengová
Rodená Košičanka sa po Vysokej škole ekonomickej usadila v Bratislave, kde spolu s manželom vychováva štyri deti. Jej štyri romány obdržali za predaj Zlaté a Platinové knihy, na trhu je jej najnovší román Ženy nášho rodu. Vyše tri roky mala vlastný stĺpček v novinách. Pred Vianocami jej vyjde detská kniha O dievčatku, ktoré sa bálo spať samo.










Autor: PETRA NAGYOVÁ-DŽERENGOVÁ
Foto:

- - Inzercia - -